Moderné technológie, počnúc televíziou, cez videá, počítače, mobily, tablety, či smartfóny radikálne zmenili spôsoby komunikácie medzi ľuďmi a spôsoby získavania vedomostí. Neodškriepiteľne priniesli veľa pozitívneho, avšak majú aj svoju odvrátenú tvár, ktorá je riziková najmä pre deti. Vedia o tom rodičia? Zaujímajú sa o to, aký môže mať dopad na ich dieťa nadmerná voľnosť v používaní počítačovej a komunikačnej techniky? Proces vývoja malého človeka je oveľa starší ako ktorýkoľvek z vynálezov. Preto skôr než sa dostaneme ku vzťahu dieťa a technika, začnime celkom od začiatku.
Virtuálne detstvo
Malé dieťa sa musí najprv naučiť poznávať realitu, to je skutočné veci. Teda to, čo môže uchopiť do ruky, ohmatať, poobzerať si zo všetkých strán, aj skúsiť, čo samo dokáže s danou vecou urobiť. Potrebuje si dobre rozvíjať motoriku ruky. Na to pohyb prstom po monitore, ani stláčanie myši nestačí. Motorika, presnosť pohybov ruky sa rozvíja kreslením, skladaním kociek, rôznych skladačiek, lega, rozobratím a poskladaním hračiek, vystrihovaním, lepením, napĺňaním rôznych nádob vodou atď. To sú hry, pri ktorých dieťa získava praktickú skúsenosť s konkrétnymi vecami. Tie zároveň učia dieťa sústrediť sa na jednu úlohu, učia ho trpezlivosti, pokým ju vyrieši. V úsilí dokončiť začatú hru treba dieťa podporovať a za úspech oceniť. Radšej však milým rodičovským úsmevom, pohladením, bozkom, pritúlením, než vychvaľovaním alebo vecnou odmenou.
Svet je tam vonku
K poznávaniu reality rozhodne patrí pohyb vonku, v meste, parkoch, prírode, všade, kde má dieťa možnosť naučiť sa rozlišovať veľkosti a vzdialenosti konkrétnych vecí. Vzdialenosti sa učí poznávať cez hry, keď niečo prekračuje, preskakuje, keď lezie po preliezačkách, po stromoch, hádže a chytá loptu, triafa, či beží do cieľa, kolobežkuje, čo pomáha rozvíjať hrubú motoriku. Mobil ani počítač ju u dieťaťa nerozvinie. Význam majú aj také činnosti, ako je pozeranie do koruny stromu, alebo hľadanie miesta, kde šteboce vtáča. Konkrétne pohyby so skutočnými predmetmi pomáhajú dieťaťu rozvíjať priestorovú predstavivosť, nevyhnutnú pre rozvoj matematických schopností.
Niečo za niečo?
Rodičia by nemali za úsilie a splnenie úlohy dávať deťom, najmä nie malým, vecné odmeny. Oči matky a otca sú pre dieťa zrkadlom. Vidí sa v nich vtedy, keď rodičovské oči a úsmev hovoria „si môj, moja, ľúbim ťa“. Nemusia to hovoriť ústa. Ak sa dieťa vidí v očiach rodiča, jeho lásku cíti aj bez slov.
Vtedy sa snaží o úspech, aby opäť videlo tie zrkadliace mamine a otcove oči. To sú situácie, ktoré upevňujú citové puto medzi dieťaťom a rodičom a na ktorých stojí ochota dieťaťa rodiča poslúchnuť.
Vecná odmena je obchod, ktorému chýba citový kontext. Nevyrovná sa rodičovskému povzbudivému úsmevu alebo pohladeniu. Dieťa, odmeňované vecnými darmi stráca potrebu urobiť svojim úsilím rodičom radosť. Je zamerané na „zisk“, úlohu plní, lebo chce dar pre seba, nie pre radosť rodičov. Vtedy sa v očiach mamy a otca nevidí a tým je aj citové puto plytšie. Vecná odmena môže byť vhodná u starších detí (okolo 10-11 rokov) a dar by mal byť zameraný na podporu žiaducich záujmov dieťaťa, napríklad športovú výbavu, hudobný nástroj, pomôcky na rozvoj kreativity a pod. Mohol by to byť aj nový počítač, či program, ak je ten starý už prekonaný, avšak v žiadnom prípade by to nemal byť napríklad najnovší typ smartfónu, aký kamaráti ešte nemajú. Takýmto darom sa v dieťati rozvijá iba pýcha. „Ja mám, čo vy nemáte!!“ To neprospieva ani dieťaťu, ani dobrému vzťahu s kamarátmi.
Môže pochvala ublížiť?
Zastavíme sa na chvíľu pri samotnej pochvale. Nepochybne je dobrým výchovným prostriedkom, ale musí mať svoje hranice. Má byť povzbudivá, nie velikášska. Ak je dieťa prehnane vychvaľované, rozvíja sa v ňom nadmerné sebavedomie. Toto nezodpovedá jeho skutočným schopnostiam a ono čaká, že ho všetci budú veľmi oceňovať. Keď potom zažije rozpor (napr. mama ho prehnane chváli, a učiteľka je k jeho výkonu objektívnejšia), dieťa prežíva stres, frustráciu, cíti sa učiteľkou ukrivdené, odmieta chodiť do školy, vzniká napätie vo vzťahoch. Na správanie nadmerne oceňovaného dieťaťa môžu negatívne reagovať aj jeho kamaráti. Následne máva často problém nájsť si, či udržať dobrých kamarátov.
Elena Speváková, klinický psychológ
PÝTALI SME SA SKALIČANOV:
1. Odmeňujeme a chválime deti dostatočne alebo nedostatočne?
2. Čo je podľa Vás najlepšou odmenou pre dieťa?
3. Je odmena súčasne motiváciou?
Žena, VŠ, živnostníčka
1. Chválime nedostatočne, neberieme do úvahy individuálny posun a rast dieťaťa, hodnotíme podľa tabuliek a odmeňujeme väčšinou tým, čo pokladáme za super.
2. Práve pochvala a uznanie je veľká odmena a motivácia.
3. No, povedala by som, že nie.
Muž, SŠ, živnostník
1. Chválime nedostatočne.
2. Pochvala.
3. Ak je pochvala odmenou, isto je motiváciou..
Žena, VŠ, MD
1. Určite sú deti v dnešnej dobe dostatočne chválene, dokonca často rodičmi nadmerne odmeňované. Avšak je to v jednotlivých rodinách veľmi individuálne.
2. To záleží, či z pohľadu dieťaťa alebo rodiča. Deti určite vždy ocenia sladkosť alebo nejakú drobnosť. Z pohľadu rodiča skôr pochvala, ocenenie, ak dieťa niečo dokáže.
3. To je veľmi individuálne. Mala by byť, ale záleží od okolnosti, nesmie sa stať rutinnou.
Žena, SŠ, živnostník
1. Dostatočne.
2. Deti sú 3-ročné aj 15-ročné a u každého je najlepšia odmena celkom iná.
3. Odmena by mala byť aj motiváciou.
Žena, SŠ, zdravotná sestra
1. Až priveľa.
2. Pochvala, spoločné chvíle alebo splnenie odmeny v rámci možností.
3. Myslím že áno.
Muž, SŠ, manažér
1. Je to individuálne, za mňa môžem povedať, že dostatočne.
2. Z pohľadu dieťaťa je najlepšia materiálna odmena, z pohľadu rodiča by to mala byť hlavne pochvala.
3. V dnešnej dobe určite áno.
Žena, SŠ, dispečerka
1. Dostatočne.
2. Pochvala od rodičov a spoločné zážitky s rodičmi.
3. Odmena môže byť súčasťou motivácie, netreba to však preháňať. To môže mať opačný efekt.