Frustrácia ako zmarenie cieľa

Epiktétos: Ľudí neznepokojujú samotné udalosti, ale to, ako sa na ne pozerajú.

Na úvod bude pravdepodobne vhodné uviesť ilustratívny príklad, čo od pojmom frustrácia rozumieme. Teda: Chystáte sa na dovolenku do cudziny, celá rodina sa teší na zážitky pri mori – kúpanie, plavba loďou, zaujímavé stavby, jedlá, zvláštnosti danej krajiny, ktoré doma nevidíte, … Už Všetku batožinu už máte naloženú v aute, už počítate za aký čas budete vo vytúženom cieli, už sadáte do auta – a auto sa ani nepohne! Oprava poruchy bude trvať dva dni! Ako by ste sa v tej chvíli cítili? Sklamanie, rozčarovanie, hnev, plač, bezradnosť, … Čo teraz, čo s tými dvoma dňami, na ktoré nemáte program? Prázdnota, rozladenosť, nechuť pustiť sa do niečoho?

FRUSTRÁCIA NA NÁS ČÍHA KAŽDÝ DEŇ

Frustrácie zažívame aj v práci. Súčasná doba je čím ďalej náročnejšia na čas a zmeny. Všetko je treba urobiť rýchlo, všetko treba sústavne meniť, vylepšovať, aby firma nezaostala za vývojovým trendom, aby sa nielen presadila, ale aj udržala na trhu a bola zisková. Od zamestnancov to vyžaduje sústavne sa prispôsobovať zmenám, vo výrobe aj administratíve, čo časom vytvára frustračný tlak. Keď treba urobiť určitú prácu ešte dnes, a príslušný pracovník nepríde, je frustrovaný vedúci pracovník, ktorý nesie zodpovednosť za to, že úloha nebola včas dokončená. Tak je to nielen v zamestnaniach, ale napríklad aj v rodinách – niektorý z partnerov nezabezpečí, čo sľúbil (už či vedome alebo pre objektívnu prekážku) – a nemožno pokračovať v naplánovanej činnosti. Frustrovaní môžu byť rodiča, keď ich sklame dieťa, frustrované môže byť dieťa, keď mu rodič niečo sľúbi a sľub nesplní.

AKO PREŽÍVAME SKLAMANIA, KEĎ SA NIEČO NEVYDARÍ?

Ak takúto situáciu vnímame ako ohrozenie, ako niečo, čo je nad naše sily, najmä, ak sa opakuje, sme náchylní cítiť sa bezradní, bezmocní. Postupom času sa pocit osobnej bezmocnosti prehlbuje a fixuje v nás tak, až sa začneme cítiť bezmocne už v momente, len čo je pred nami nejaká úloha. Stačí maličkosť a už nám v hlave víri: „Ja to nedokážem…, ja to nezvládnem…, ja si s tým neporadím…“ Hneď cúvame do pasivity. Hovoríme o naučenej bezmocnosti, ktorá „odrovnáva“ človeka dvojako – jednak nevýkonnosťou, ktorá sa postupom času týka stále viacerých oblastí, avšak aj – a to je dôležitejšie – stratou sebadôvery, znižovaním svojej hodnoty vo vlastných očiach. Pribúdajú chvíle rozladenosti, rezignácie, pasivity, čo sa v tele prejaví znižovaním imunity a väčším výskytom chorôb. Do naučenej bezmocnosti zatlačí svoje dieťa rodič, ktorý je v správaní k dieťaťu nestály – raz ho za niečo pochváli, druhýkrát za taký istý čin pokarhá. Potom dieťa váha, či to robiť alebo nerobiť, či bude chválené alebo trestané. A tak nerobí nič!

AKO SI PORADIŤ S FRUSTRAČNÝMI SITUÁCIAMI?

Už starovekí ľudia správne zhodnotili, čo s tým robiť: Rozhodujúci je náš uhol pohľadu. Nepozerať na stresovú, či frustrujúcu situáciu ako na niečo, čo nás určite ohrozuje, a voči čomu sme bezmocní, ale ako na výzvu: „Rozmýšľaj, zvažuj, čo sa s tým dá urobiť…, ako to riešiť…, hľadaj možnosti…“ Ide o tzv. „hľadačskú aktivitu“, zameranú buď na poznanie ako by sa situácia dala zmeniť alebo, ak taká možnosť skutočne nie je, treba zmeniť svoj vzťah k nej. V oboch prípadoch je položený dôraz na vlastnú aktivitu. Vždy ide o to, že prístup k frustrujúcej situácii má význam pre naše zdravie. Vyjadruje to príslovie: Rany víťazov sa hoja rýchlejšie, než rany porazených. Platí to napríklad aj pri očakávaní chirurgického zákroku. Ak sa pacient veľmi bojí operácie, môže byť priebeh operácie ťažší než, keď ide na operáciu s optimizmom (ozajstným, nie predstieraným).

RIEŠENIE MÔŽE BYŤ PRÍNOSOM

Tak čo urobíme, keď sme frustrovaní z pokazeného auta? Zmeniť dĺžku času opravy auta nemôžeme. Môžeme však zmeniť postoj k situácii. Namiesto rozladenosti a prázdnoty využijeme „hľadačskú aktivitu“. A čo nájdeme? Tie dva dni zdanlivo zbytočne zabitého času môžeme aktívne využiť na niečo iné, napríklad na turistiku v okolí Skalice, na posedenie s priateľmi pri táboráku. Alebo môžeme zužitkovať čas na návštevu príbuzných, ktorých sme dávno nevideli, lebo nemáme na nich čas … A, hľa, teraz sa čas na návštevu osamelých blízkych našiel.

Len by sme nemali nezostať v pasivite, nemali by sme dovoliť frustrácii, aby zabrzdila naše schopnosti – psychické aj fyzické.
Ježiš hovorí: Hľadajte a nájdete!

Elena Speváková