„Kam až budete rozširovať hranice svojich majetkov?“ pýta sa Seneca mocných svojich čias. „Pozemok, na ktorom kedysi našiel dosť miesta celý národ, je dnes tesný pre jedného pána. Kam až budete rozširovať ornú pôdu, keď nie ste spokojní ani vtedy, keď sa vaše hospodárstvo rozlohou rovná celým provinciám? Ale aj to je pre vás stále málo, ak svojimi majetkami neobklopíte celé moria.“
A na ich adresu dodáva: „Len urobte svojím všetko, čo môžete, ešte viac bude toho, čo vám nepatrí. Načo vám je vo vašich palácoch množstvo spální? Beztak budete ležať iba v jednej z nich. Nie je vaším to, kde nie ste.“
Základný problém našej ľudskej nespokojnosti – túžba po hmote. Túžba vlastniť. Avšak sv. Ján z Kríža vo svojom Výstupe na horu Karmel píše: „Ak chcete vlastniť zo všetkého všetko, nesmiete vlastniť z ničoho nič.“ Ide o najpresnejší vzťah duchovna a hmoty, duše a tela.
Pretrvávajú hodnoty duchovné. Paláce rímskych patricijov už dávno rozhlodal čas. Senecove výzvy k stoickému duchovnému vzdorovaniu mamonu – a tým aj vrtkavej Šťasteny – nás nenarušené oslovujú doteraz.
Ba, povedala by som, že sa nám prihovárajú s ešte väčšou nástojčivosťou a že v dnešných časoch globalizácie hmoty a pokusov o globalizáciu duchovna získavajú novú dimenziu. S rovnakým naliehavým znepokojením sa možno pýtať: „Kam až budete rozširovať hranice svojich monopolných záujmov, chápadiel mafií, ktorých metastázy sa preplietajú naším životným priestorom a zadúšajú nám ho pred očami? Kam až budete rozširovať ornú pôdu svojich majetkov, keď necháte vyrúbať všetky dažďové pralesy od oceánu po oceán?“
Avšak aj to je pre vás ešte stále málo, ak svojimi majetkami nepokryjete celú planétu. Kam vytesníte nás, ktorí sa nehodia do vašich mocenských túžob? Nový význam získava aj myšlienka „Len urobte svojím všetko, čo môžete, stále ešte viac bude toho, čo vám nepatrí.“
Dnes, keď sa tvrdí, že za peniaze sa dá kúpiť všetko, skutočne už zostáva nepredajná iba duchovná dimenzia. Pokusy ovládnuť ľudské vedomie prostredníctvom masmédií a ovplyvňovať ho reklamami „podprahového“ či „nadprahového“ vnímania do duchovnej sféry isteže nemožno zaradiť, iba ak nebezpečný rádioaktívny odpad.
A predsa: O čo vlastne ide? Aj keby napokon iba jediný človek ovládol celú planétu (pretože za globalizáciou sa ukrýva neľútostný zápas jednotlivých klanov a jednotlivcov na ich čele o čoraz väčšiu – univerzálnu moc), aj tak „vždy môžete ležať iba v jednej spálni. Nikoho nie je to, kde nie je.“
A naliehavo platia najmä Kristove slová: „Čo je platné človeku, ak aj celý svet získa, a vlastnú dušu stratí?“ Honobenie hmoty je rakovinou duše. Nemožno ho zastaviť, kým samo nezničí svojho nositeľa.