Keď má sviatok múzeum

Blahovská izba v stálej expozícii Záhorského múzea v Skalici
Foto: Jakub Drahoš

Sú medzinárodné dni, ktoré majú za cieľ, aby sa na niektoré udalosti nezabudlo, iné sú poďakovaním za prácu tých, ktorým sú venované a ďalšie sa pokúšajú napraviť nejaký stav, niečo zmeniť. Napríklad aj, aby sme si uvedomili ako je prospešné, objavné, ale aj zábavné chodiť do múzea.

18. mája v roku 1977 na generálnej konferencii Medzinárodnej rady múzeí ICOM v Moskve a Leningrade podporilo prijatie rezolúcie o ustanovení tohto dňa za Medzinárodný deň múzeí 108 národných komitétov. Cieľom bolo v spojení s dňom otvorených dverí prilákať do múzeí čo najviac ľudí, pretože múzeá všetky tie cennosti a zaujímavosti zhromažďujú, odborne a vedecky zhodnocujú nielen preto, aby ich zachránili a ochraňovali, ale aj, aby ich ukázali zase ľuďom. V Skalici na Námestí slobody, v susedstve Domu kultúry, sídli jedna z najdôležitejších kultúrnych inštitúcii v meste – Záhorské múzeum. Využili sme túto príležitosť a požiadali o rozhovor jeho riaditeľku PhDr. Vieru Drahošovú.

Vo všeobecných predstavách je múzeum priestorom, kde sú vystavené historické predmety a dokumenty. Môžete našim čitateľom priblížiť, čo je celkovou náplňou vašej práce?
Činnosť múzeí stanovuje zákon o múzeách, galériách a ochrane predmetov kultúrnej hodnoty. Základom je akvizičná činnosť, teda, cieľavedomé získavanie zbierkových predmetov a starostlivosť o ne, a výskumná a metodická činnosť. Verejnosti je múzeum známe predovšetkým prostredníctvom prezentačnej – expozičnej, výstavnej, edičnej a prednáškovej činnosti. Vyzdvihla by som edičnú činnosť, v rámci ktorej vydávame pravidelne časopis Záhorie, Zborník Záhorského múzea a ako neperiodické tlače monografie, rôzne príležitostné publikácie, katalógy. Ťažiskové je pre múzeum prezentovanie miestnej a regionálnej histórie, tradícií, osobností, identity a špecifík regiónu.

Žezlá skalických richtárov zo 16. až 19. storočia

To, čo múzeum vystavuje v stálych či príležitostných expozíciách, je však pravdepodobne len zlomkom toho, čo sa nachádza v depozite a archíve.
Múzeum má 67 tisíc kusov zbierkových predmetov vo fondoch etnológie, archeológie, histórie, numizmatiky a dejín hudobnej kultúry, ďalej knižnicu s 23 tisíc knižničnými jednotkami, z ktorých časť tvoria historické tlače, a oddelenie dokumentácie s tisícmi fotografií, negatívov, rukopisov, sprievodných dokumentov. Sídlom múzea s kanceláriami, výstavnými priestormi a časťou depozitárov je tzv. Mittákovský dom. Stálu expozíciu má v Dome kultúry, ďalej spravuje jednu budovu s depozitármi a má sedem vysunutých expozícií, z toho šesť mimo Skalice.

Ktorý exponát vo vašom múzeu je z hľadiska obdobia jeho pôvodu najstarší?
Každý fond má svoj najstarší exponát, či je to najstarší historický, etnologický predmet, najstaršia tlač, písomný zápis, najstaršia minca. Celkovo najstaršie sú archeologické nálezy, u nás je to konkrétne rádiolaritové driapadlo aurignacienskej kultúry z obdobia 40 tisíc rokov pred n. l., nájdené v Kátove.

Ktorý exponát či zbierkový predmet považujete za najcennejší?
Ťažko nájsť jednoznačnú odpoveď, posudzovať ich možno z mnohých hľadísk. Nemusí ísť o finančne najdrahšiu akvizíciu, často je pre fond cennejší predmet s väzbami na osobnosti, udalosti, ktorý doplní poznanie – teda, historicky cenné predmety, kde sa hodnota vyčísliť nedá. Tiež to môžu byť umelecky zaujímavé a pre región špecifické predmety, ako aj tie, ktoré nám chýbali, alebo unikátne, aké sa inde nevyskytujú. Z fondu etnológie je vzácna zbierka fajansy, jemnej keramiky. Z pohľadu archeológie je vzácna kolekcia zvoncovitých pohárov z obdobia neskorej doby kamennej, teda, ich vek je približne štyri tisíc rokov. Z hľadiska histórie má veľkú hodnotu habánska konkordancia, kniha zo 16. storočia, ktorá je na svete len v štyroch exemplároch, skalickú históriu dokladajú dereš, richtárske insígnie aj mestská renesančná truhlica. Uchovávame vzácnu Lichardovu pozostalosť, pozostalosť rodiny Ďurovičovcov a z fondu dejín hudobnej kultúry pozostalosť Dr. Janka Blaha.

Kamenné driapadlo z Kátova staré 40 tisíc rokov

Odkiaľ múzeum získava nové prírastky do svojich zbierok?
Predovšetkým ako dary od ľudí, ktorí ich chcú zachovať pre budúce generácie; predstavujú polovicu až dve tretiny prírastkov. Ďalšie získavame výskumom a kúpou, ponúknuté pôvodnými vlastníkmi alebo vyhľadané v rôznych druhoch obchodov so starožitnosťami.

Ako miesto zhromažďovania pamiatok by bolo múzeum len skladom. Skutočný život všetkému dávajú ľudia. Ak pôvodné musaion znamená v gréčtine chrám, dom múz, kto sú múzy, ktoré obývajú ten váš?
Múzeum má v súčasnosti 14 pracovníkov; PhDr. Viera Drahošová – riaditeľka, archeologička, PhDr. Peter Michalovič – zástupca riaditeľky, muzikológ, výkonný redaktor časopisu Záhorie, Mgr. Dita Andrušková, PhD. – etnologička, Mgr. ThLic. Martin Hoferka, Th.D. – historik, výkonný redaktor Zborníka Záhorského múzea, správca počítačovej siete, PhDr. Richard Drška – historik, Mgr. Eva Svíbová – elektronické spracovanie zbierok, kontakt s verejnosťou, administrátorka FB, instagramu, webu ZM, Mgr. Róbert Svíba – vedúci oddelenia zbierok, dokumentátor, fotograf, Mgr. Anna Palkovičová – knihovníčka, tajomníčka časopisu Záhorie, Bc. Gabriela Milotová – lektorka, dokumentátorka, Mgr. Oľga Petrovičová – ekonómka, rozpočtárka, personalistka, Ing. Klaudia Hrušecká – lektorka vo vysunutej expozícii v Kopčanoch, Mgr. Lucia Pecinová – lektorka vo vysunutej expozícii v Kopčanoch (na MD), Denisa Chocholáčková – lektorka, účtovníčka, Tatiana Novomestská – upratovačka, dozor na výstavách.

Pracovníci Záhorského múzea,
zľava hore Anna Palkovičová, Richard Drška, Dita Andrušková, Tatiana Novomestská, Klaudia Hrušecká, Viera Drahošová, Peter Michalovič, dole Martin Hoferka, Eva Svíbová, Róbert Svíba

Prečo je Záhorské múzeum práve v Skalici?
Vznik múzea bol výsledkom snáh, ktorých počiatky vidíme už u Františka Víťazoslava Sasinka. Na prelome storočí sa v Skalici pod vplyvom národopisných výstav a činnosti skupiny zanietených zberateľov ľudového umenia, sústredených okolo MUDr. Pavla Blaha, vytvorili podmienky pre jeho založenie. Záhorské múzeum patrí medzi desať najstarších múzeí na Slovensku s kontinuálnou existenciou, a to od roku 1905, kedy ho ako súkromné múzeum založil MUDr. Pavel Blaho v rámci Spolkového domu. Išlo o osvietený krok tejto významnej osobnosti, ktorý videl význam múzea pre šírenie vzťahu k ľudovému umeniu ako prvok národného sebauvedomenia a pozdvihnutia. Do roku 1990 múzeum sídlilo ako jediný priamy nástupca Spolkového domu (dnes Domu kultúry) v jeho budove, navrhnutej architektom Dušanom Jurkovičom. V roku 1990 sa presťahovalo do obnoveného susedného Mittákovského domu a dnes má v krásnej jurkovičovskej budove na prvom poschodí už len svoju stálu expozíciu, ostatné časti využíva Mesto Skalica.

Samotná Skalica a dlhý zástup osobností, ktoré sú s ňou späté, pravdepodobne tiež poskytujú veľký zdroj pre výskum.
Skalica je mesto s bohatou históriou, tradíciami a na prelome 19. a 20. storočia bola dôležitou oporou národného života. Výskumu histórie Skalice sa venovalo a venuje už niekoľko generácií bádateľov a neustále sa vynárajú nové poznatky, doposiaľ možno nájsť vo všetkých oblastiach skalickej histórie neprebádané miesta. Dejiny možno skúmať v mnohých súvislostiach a posledné desaťročia sa možnosti bádania obohatili elektronickým spracovaním, a tým lepším sprístupnením, oficiálnych aj rodinných archívov. Takže – áno, predstavujú množstvo práce pre súčasníkov i ďalšie generácie po nás.

Skalica má nesporne niečo, čomu hovoríme genius loci, teda, ducha miesta, ktorý sa odráža nie len v malebnosti historického centra, ale aj práve veľkou koncentráciou veľkých osobností. V čom spočíva táto vnútorná sila mesta?
Spočíva v jeho historickom vývoji. Ako miesto na hranici a na križovatke starých ciest mala strategický význam, a to prispelo k jej rýchlemu rozvoju a povýšeniu na slobodné kráľovské mesto. Privilégiá slobodného kráľovského mesta, ako i prírodné podmienky, podnietili rýchly hospodársky vývoj a poskytovali možnosti i pre duchovný a kultúrny rast. Čoskoro sa stala hospodárskym a obchodným centrom, prítomnosťou náboženských rádov centrom duchovného života, vzdelania, kultúry, k rozvoju ktorej prispievali tlačiareň, množstvo spolkov, neskôr aj múzeum. Tieto možnosti priťahovali schopných vzdelaných ľudí a vzišlo z nej veľa významných osobností, ktoré ju svojou prácou formovali. Charakteristická je početnými pamiatkami koncentrovanými v neveľkom priestore historického jadra, folklórom, vinohradníctvom. Kultúrne tradície sa zachovali a zhodnotili, bolo investovaných veľa financií a energie do obnovy, propagácie a využívania pamiatok. O Skalici vyšli tri monografie (1968, 1992, 2014), vytvorené v múzeu alebo s jeho spoluprácou a najmä posledná poskytuje na takmer 1200 stranách množstvo informácií z každej oblasti od 58 renomovaných odborníkov. Vydaných bolo popritom veľa publikácií s parciálnymi témami od rôznych autorov.

Koľko návštevníkov ročne múzeum privíta?
V priemere máva múzeum vo všetkých svojich expozíciách, výstavách a na podujatiach ročnú návštevnosť 22 až 27 tisíc návštevníkov, dlhodobo najvyššiu v rámci múzeí Trnavského samosprávneho kraja. Žiaľ, v minulom pandemickom roku to bola len tretina. Najviac návštevníkov prichádza počas hromadných podujatí ako sú Skalické dni – Dni európskeho kultúrneho dedičstva, Trdlofest – Deň a Noc múzeí, či Dni otvorených dverí, kedy prichádzajú aj so svojimi priateľmi a rodinnými návštevami. Samotní Skaličania však navštevujú so záujmom aj aktuálne výstavy a podujatia, ktoré sú im blízke skalickou tematikou, veľmi obľúbeným sa stalo Putovanie skalickou históriou.

Za čím, okrem výstav, majú ľudia možnosť do múzea prichádzať?
Naše expozície sú spravidla dlhodobejšie, výstavy striedame a na zvyšovaní návštevnosti má veľký podiel pestrosť ponuky. Každá téma, autor a problematika osloví inú skupinu návštevníkov. Najviac ľudí je prítomných počas vernisáží výstav, kedy sa môžu stretnúť s ich tvorcami. Veľa záujemcov priťahujú prezentácie kníh, prednášky, komentované prehliadky, tiež pre školy, a besedy. V spolupráci s Mestom Skalica a miestnymi samosprávami a inštitúciami v regióne často pripravujeme podujatia k rôznym výročiam. Individuálne, ale hojne, prichádzajú do múzea bádatelia a študenti na odborné konzultácie a prezenčné štúdium v knižnici. Máme rozsiahlu vedeckú činnosť a na odborných pracovníkov sa s dôverou obracajú bádatelia pri práci na regionálne zameraných témach.

Považujete niektorú akciu, výstavu či publikáciu za výnimočne úspešnú? Čím sa vôbec meria takýto úspech?
Úspešnosť niektorých akcií je možné merať množstvom návštevníkov, pri publikáciách záujmom trhu a dobrým hodnotením odbornej verejnosti, no pre nás je to predovšetkým dosiahnutím cieľa, ktorý sme si vytýčili. Za úspech považujeme, keď sa po dlhšom pracovnom vypätí podarí ukončiť náročnú úlohu, projekt. A bolo ich veľa, nech to bolo vytvorenie nových múzejných expozícií, monografií a rôznych výskumných projektov. Ak pritom výsledok našej práce ocenenia i zvonku odborným uznaním či pozitívnym prijatím verejnou mienkou, je to krásny a motivujúci pocit pre všetkých. Z najnovšieho ocenenia sa tešíme práve v týchto dňoch. Aktuálna výstava Rodina v tradičnej ľudovej kultúre Záhoria získala ocenenie Národopisnej spoločnosti Slovenska.

Koncom minulého roku udelili knihe Prvá svetová vojna a Záhorie – pamätníky obetiam v regióne hlavnú cenu v celoslovenskej súťaži Slovenská kronika 2020. Predtým bola udelená Cena revue Pamiatky a múzeá časopisu Záhorie, ktorý získal už množstvo ocenení ako jediný časopis na Slovensku, vydávaný múzeom kontinuálne už tridsiaty rok. Z podujatí pokladáme za úspešný tradičný Predvianočný koncert Záhorského múzea, ktorý je každoročným poďakovaním všetkým naším spolupracovníkom a podporovateľom. Úspešným bolo Putovanie skalickou históriou, ktoré sme organizovali s Mestom Skalica, SMM, s.r.o., Skalica a podľa ich tematického zamerania aj inými inštitúciami od roku 2017. V minulom roku sa však pre pandémiu uskutočnilo len jedno.

Mnoho Skaličanov vníma Záhorské múzeum ako súčasť mesta, ale ich cesta sem nevedie často. Myslíte si, že záujem ľudí o históriu mesta a regiónu je na okraji záujmu?
Sme si vedomí, že už samotné získavanie záujmu o históriu je dlhodobý proces. Mnoho ľudí má iné zameranie a ak sa začínajú zaujímať o minulosť, potom väčšinou až po svojom životnom ustálení, kedy začínajú hľadať svoje korene a pátrať po svojom pôvode. Samozrejme, máme okruh stálych návštevníkov a spolupracovníkov, s ktorými je výborná spolupráca a verejnosť na naše výzvy živo reaguje. Úprimne si však myslím, že veľa Skaličanov v súvislosti s ich pracovným časom, povinnosťami a zaužívanými trasami, po ktorých sa pohybujú mestom, mnohé naše aktivity ani neregistruje. Naše dvere sú však otvorené pre každého a budeme radi, ak si z ponuky vyberú a cestu do múzea nájdu.

Súčasnú dobu charakterizujú elektronické médiá, interaktívne prezentácie, zapájanie viacerých zmyslov návštevníka do vnímania exponátov a prezentácie. Nie je v tomto pohľade koncept statickej výstavy zastaraný? Hľadá múzeum novú, modernú cestu k ľuďom?
Všetky tieto spôsoby občas využívame, vedome však nie v plnom rozsahu. Dnes nie je problémom sledovať spôsoby prezentácie v slovenských a európskych múzeách a vybrať si formu, ktorú chceme pri prezentácii uplatniť. Sú rôzne módne trendy v snahe prilákať návštevníkov alebo ukázať svoju modernosť, kedy sa s formou často vytráca obsah. Existujú i sterilné moderné múzeá, kde sa takmer nestretnete s pôvodným artefaktom, blikajú pred vami na obrazovkách, ktoré vás v dnešnom svete prenasledujú všade. Múzeá uchovávajú kultúrne dedičstvo našich predkov a je overené, že návštevník je rád, ak sa s ním stretne a dostane k nemu primeranú informáciu. Návštevníkov nesmieme podceňovať a ponúkať im zážitky lacnými efektami, suplovať funkcie iných inštitúcií. Tá múzejná je špecifická, pretože najväčším zážitkom v múzeu je práve stretnutie s dielami a predmetmi, za ktorými ľudia idú a ktoré v nich niečo vyvolajú. Myslím si, že ako vo všetkom treba i tu hľadať zlatú strednú cestu, citlivo vážiť podľa zamerania, prostredia a fondov múzea.

Skalický dereš z roku 1780

Okrem Záhorského múzea sa nachádza v Skalici aj štátny archív. Aký je vzájomný vzťah týchto inštitúcií a v čom sa líši vaša úloha?
Archív je definovaný ako odborné pracovisko, ktoré preberá, eviduje, ochraňuje a sprístupňuje archívne dokumenty, záznamy s trvalou dokumentárnou hodnotou pre poznanie dejín Slovenska a Slovákov. Archív poskytuje písomné materiály, no múzeum je na rozdiel od archívu zamerané najmä na trojrozmerné zbierkové predmety. Ich spojením vzniká plnohodnotný obraz jednotlivých úsekov našej minulosti. Máme dobré a priateľské vzťahy a v archíve často študujeme. Pripravili sme už viacero spoločných podujatí, podobne ako aj s oddelením kultúry mesta, kde je spolupráca najčastejšia, a tiež so skalickou knižnicou, prípadne TIK-om. Ide o spoločný záujem na propagovaní histórie a kultúrnych tradícií, na ktorom sa podieľame každý svojim spôsobom.

Závažné pandemické obmedzenia silne okliešťujú vaše možnosti prezentácie. Napriek tomu pripravuje aj v tomto čase Záhorské múzeum novinky pre verejnosť?
Máme pripravené v minulom roku nerealizované podujatia, výstavy, prezentácie kníh, ktoré sme museli zrušiť. Po uvoľnení opatrení budeme niektoré z nich zaraďovať do programu. V súčasnosti pripravujeme novú časť stálej expozície, ktorá bude venovaná osobnostiam. Získali sme mnoho podkladov pre ich prezentáciu. Vnímanie pojmu „osobnosť“ je veľmi aktuálna otázka. Novým projektom je časť webovej stránky Záhorského múzea nazvaná Osobnosti Skalice, kde postupne prinesieme medailóny asi 150 osobností, spojených s našim mestom.

Ako komunikuje múzeum s verejnosťou v bežných podmienkach plnohodnotného života a ako teraz, v dobe epidemiologických opatrení?
Najjednoduchšou a najčastejšie využívanou komunikáciou je, samozrejme, osobná komunikácia, ktorá však v poslednom období musela ustúpiť do úzadia. V súčasnosti komunikujeme najmä telefonicky, elektronickou poštou (zahorskemuzeum@zahorskemuzeum.sk), veľmi sa zintenzívnila komunikácia prostredníctvom sociálnych sietí facebook, instagram. K propagácii a informovaniu používame dlhodobo aj webovú stránku (www.zahorskemuzeum.sk). Okrem toho sa zapájame do dostupných prehľadov podujatí v meste, využívame i formu plagátov. Dôležité sú pre nás vstupy v RTVS, najmä v rozhlase na Rádiu Regina, tiež v miestnej televízii a rozhlase, ktoré prinášajú informácie, pozvánky a reportáže z podujatí.

Budova Záhorského múzea

Je práca riaditeľky múzea Vašou prácou vysnenou od detstva, alebo kedy a kde začala Vaša profesijná dráha, ktorá viedla až na tento post?
Do Skalice som sa prisťahovala a ako archeologička som nastúpila do Záhorského múzea, aby som sa mohla venovať odboru, ktorý som vyštudovala. K funkcii riaditeľky múzea ma priviedol postupný vývoj okolností. Najprv som bola poverená zastupovaním, potom vedením a nakoniec menovaná do funkcie. Svoju úlohu v tejto pozícii chápem ako možnosť utvárať vízie a podmienky pre prácu dobrého, tvorivého kolektívu kolegov. Múzeum pôsobí v zaujímavom a podnetnom prostredí, ktoré máme všetci radi, pretože v ňom žijeme a ním sa zaoberáme. Mimoriadne obohacujúci a podnetný je kontakt s ľuďmi, s ktorými spolupracujeme. Spoločný záujem o históriu, kultúru a umenie je dobrým predpokladom pre hodnotné stretnutia, nové námety a inšpirácie.

Čo sa podarilo naplniť z toho, čo ste si s kolegami vytýčili a aké ciele ešte máte v pláne realizovať? Ako vidíte smerovanie múzea do budúcnosti?
Veľa energie venujeme elektronickému spracovaniu fondov, zatiaľ však máme väčšiu časť pred sebou. Tešíme sa na výsledok, ktorý umožní jednoduchšiu prácu so zbierkami, efektívnejšie výsledky i komunikáciu s inými partnerskými inštitúciami. Svojím dlhodobým pôsobením v Skalici a na Záhorí si múzeum získalo stabilné postavenie v meste, regióne i v sieti slovenských múzeí a výrazne sa podieľa na zachovávaní a formovaní regionálnej identity. V oblasti Záhoria, i v rámci širšej odbornej verejnosti, Záhorské múzeum pozná veľa ľudí práve prostredníctvom časopisu Záhorie. Sieť jeho odberateľov, prispievateľov a priaznivcov tvorí bázu, ktorá nám pomáha reflektovať našu činnosť a rozširovať kontakty i v ďalších sférach. Veľkou prednosťou múzea je mladý harmonický kolektív, s vysokou odbornosťou, jeho pozitívna energia a konštruktívny prístup. Nedostatok pociťujeme v kapacite úložných priestorov pre zbierkový fond a priestorov na rozširovanie expozícií, riešime ho zatiaľ krátkodobými opatreniami. Našou úlohou je ochraňovať kultúrne dedičstvo a bolo by nám ľúto príjem zbierkových predmetov podmieňovať úložnými kapacitami. Veríme však, že tento problém zdoláme a zmysel našej práce ocenia súčasníci i tí, ktorí prídu po nás.

Múzeu prajeme čo najskôr zase veľa návštevníkov a Skaličanom prajeme, aby v jeho expozíciách našli čo najväčšie obohatenie vedomostí a ešte väčšie posilnenie puta k vlastnej minulosti a mestu, v ktorom žijú.
Ďakujeme za rozhovor.

Redakcia
Foto: Archív Záhorského múzea