27. októbra 2019 budú o tretej hodine ráno zase dve. Už sa nikto nečuduje. Napriek tomu, že sa Zem točí stále rovnako a v dobe, kedy regulovaním tónu svetla dokážeme odbúravať únavu na nočných smenách a západ Slnka už dávno nemá vplyv na šetrenie zlého osvetlenia v časoch Rakúsko-Uhorska, ani úspory energie vo výrobe v období vojny, či socializmu, striedame časy stále ďalej. Európsky parlament síce zrušenie tohoto striedania už odhlasoval, no ešte sa hľadá ako to urobiť a kedy. Dokonca sa ešte nevie, či ten správny čas bude ten letný alebo zimný. Ak by to pomohlo, možno by sa malo odhlasovať, že Zem jednoducho na hodinu zastane. Príbeh, ktorý krásne ilustruje, že prírode to je (i nie je) jedno, nám poslala psychologička Elena Speváková.
Pred mnohými rokmi som bola v kúpeľoch v Turčianskych Tepliciach. Bolo to v máji a chodili sme na vychádzky po okolí. Neďaleko od cesty na Čremošné bol salaš. Raz sme sa tam zastavili a spýtali sme sa, či by sme mohli dostať kúsok ovčieho syra. Bača chvíľu váhal a potom nám povedal, aby sme prišli na druhý deň poobede. Povedal nám presnú hodinu, kedy sa vracajú ovce z paše a vtedy máme prísť. A tak sme na druhý deň prišli k salašu ako bača povedal. Na naše prekvapenie – salaš bol prázdny! Nikde ani noha. Asi štvrť hodiny sme vyčkávali, načúvali, či počujeme blížiť sa ovečky, ale nič a tak sme odišli.
Bolo to za socializmu, kedy sa priamo na salaši predávať nesmelo a tak sme trocha baču podozrievali, že nám schválne povedal nesprávny čas, aby sa nás zbavil. Z vychádzky sme sa vracali asi o štvrť na šesť – a už z diaľky sme počuli cinkot zvončekov a bľačanie ovečiek v košiari. Zastavili sme sa a hovorili bačovi, že sme prišli presne tak ako nám povedal, no nikoho sme nenašli. Bača nám odpovedal, že oni sa nedržia letného času. Keby budili ovce o hodinu skôr, boli by z toho zmätené, nepokojné, menej by žrali, menej dojili, nepriberali tak na váhe. Preto oni musia rešpektovať potreby ovečiek, teda, nechať ich v kľude sa vyspať tak, ako im to hovorí ich ovčí biorytmus.
A tak mi napadá, či tí veľkí páni tam kdesi za hranicami, ktorí rozhodujú o posúvaní času boli niekedy na salaši. Alebo či vôbec niekedy videli ovečku, či iné hospodárske zviera zblízka. Verím, že tento problém s posúvaným časom sa týka všetkých domácich zvierat, je však možné, že aj tých v prírode. Ak cestami pomedzi lesy, pomedzi polia, začnú hučať a dymiť autá, autobusy, vlaky o hodinu skôr než je príroda nastavená k „zobúdzaniu sa“, určite to zvieratám a vtákom neprospeje. Ako posun času dopadá na deti, keď sú nasilu budené o hodinu skôr do školy, ba do škôlky, alebo dokonca do jaslí?!
Sami tlačíme svoju mladučkú generáciu do stresov, úplne zbytočných, ale opakujúcich sa. Potom sú problémy, že dieťa nemá chuť do jedla, je uplakané, trucuje, … Aj dospelým trvá rôzne dlhý čas, kým sa zadaptujú na časové zmeny vo vstávaní. Existujú takzvané sezónne depresie, ktoré prichádzajú na ľudí na jar a na jeseň, pričom vôbec nemusí ísť o ľudí psychicky narušených. Zmeny času u nich spravidla depresiu prehlbujú. Vedecko-technický rozvoj beží dopredu míľovými krokmi a je stále rýchlejší. To však nič nemení na skutočnosti, že všetci sme súčasťou prírody našej Zeme; že všetci sme závislí na biorytmoch prírody našej krásnej modrej planéty. Ak túto skutočnosť ignorujeme, obraciame sa chrbtom potrebám nielen svojich organizmov, ale aj celej prírody. Sami si pílime konár, na ktorom sedíme.