Milánek – malí velkí muš

Skoro v každém mjesťe lebo dediňe sa naroďil nejakí víznamní človjek – či uš vjedec, herec, spjevák či politik. Ale také skoro v každej dediňe či mjesťe sa najde človjek (postavička), kerí neodmislitelňe patríl, lebo patrí, do kerej tej komuniti jeho okolá. Jak ve Skalici takoví Janek bobek, hlúpa Anička, Valérka a ňemí cigán, skalické taxi, hvjezdári (Jurčáci)…

Bilo ich dosť a tak si človjek honem aňi nespomene na fšeckích. Jedného Vám chcu ale pripomjet. Prožil sem s ňím teho dosť jak ze súborem Skaličan, tak aj súkromňe, ked došel ke mňe na konec Skalice, kerí dnes uš zdaleka neňi koncem. Ked bil už velice hladní, taj aj bárkedi v noci pro krajíček chleba.

V roku 1947 sa 21. apríla naroďil ve Skalici Milan Blaha. Enom ťi skúrej narodeňí sme ho poznali a  ešte poznáme pod ménem Milánek, Midi a ňekerí mu ríkali aj Hutač. Táto neodmislitelná postavička Skalice mjela ešte dvoch bratrú –  Rudu, kerí rád zbíral poháre od piva na cigaňi (hosťinec u  Hasičú), kde sa mu utrelo aj ňejaké to pivo, a  druhí Fera, ten bil z  nich najhlúpjejší, lebo robil (to ríkal jeho bratr Milan) ťaškú robotu na drušstvje. Milánka sme stretali na všeckích kultúrňích podujaťách ve Skalici aj okolú. Mjel rád folklór, muziku a na tito podujaťá pokaždé došel v  kompletném skalickém kroji, podruhé enom ve višívanej košeli. Ked nebil folklór, bili to hokejisťi lebo fotbalisťi, s keríma také rát jezďil. Ked jezďil s nama, ze súborem Skaličan, tak sme sa dicki nasmíli na jeho vťipoch a  co tlápal za somarini. Nasmíli sme sa mu, ked sme mu dávali všelijaké hádanki a skúšali ho z počtú.

Jedna oblúbená počtová hádanka bila, kolko je kilometrú ze Skalice do Mokrého Hája, rekel: „Sest“, – „Víborňe, a kolko je kilometrú z Mokrého Hája do Skalice?“ Suveréne rekel: „Pjet!“ „A proč?“, „Lebo je to s kopca.“, a ťí, kerí ho nepoznali, rozesmíli sa na celé okolí.

Uš ani nevím, kdo to povjeďel, ale mislím, že Jenda Pardubskí – „Co sa smjejete? Šak on má UK!“ Gdo ho nepoznal, ostal hleďet a  ket rekel, že Univerzitu Konečného, tak pochopili ťi, kterí vjeďeli, že pán Koneční bil riďitelem zvláštňí školi a Milánek je jejím vážením absolventem. V OP zapísané ukončené základňí vzdeláňí mu stačilo na to, abi sa mjel dobre.

Ke mňe umjel dójít bár kedi, aj na štedrí večer či na boží naroďeňí. U nás sa okúpal a oblékel sem ho do mojích vjecí, co sem uš nenosíl, abi si mohel sednút s  nama ke stolu. Po takémto procesi očisti to bil úplňe druhí človjek. Ket sa najedel, sedel si ke krbu a začalo sa mu drímat a já mu ríkám: „Midi, ti spíš“, a on ríká „Nespím, já si enom zehrívám oči“ a  hnet na to: „Marti, a co – kávička nebude?“

„Šak sas teprf najedel“, poďivila sa, na co sa Milánek enem pomrvil: „Nevadí, já počkám.“ Aj ked sa uš vánoce skončili, zmislite si na toto aspoň na rok. Možná ste si rozbalili krásné dárki, iPhoni, Tableti, Smartfóni, PS či značkové oblečeňí…

Ale ked sme sa kedisi mi súboráci pítali Milánka, co dostal na Vánoce pod stromek,  rekél, že nic. „A  bratr Fera co dostal?“, ukázal na nohi a  rekel: „Tito bagance…“ Veďeli sa poďelit a mjeli radosť aj s mála, lebo vjec jak málo u ňích ňikedi nebilo. Pred asi deseťi rokama, nevím to presňe, sa Milánek ze Skalice vitraťil. Mi ale víme, že je o ňeho dobre postarané v  ústavje na Bojkovej pri Rozbehoch. Od apríla minulého roku sme sa furt chistali, že ho pekvapíme a pogratulujeme mu k jeho 70-ke a  potom pujdeme na dobré pivo do súkromného pivovaru do Prieval.

Hnet tu bil decembr, a  tak sme rekli direkňe: „21. 12. 2017 pojedeme“, a tak sme aj jeli. Nabalili sme klobáski, keré má rád, kávu, zákuski, Marta usmažila čerstvé šnicelki, keré miluje, trdelňíki aj pro reholné sestri, keré sa velice dobre starajú o luďí v ústavje. Ked sme odížďali ze Skalice, tak pršalo – a na Bojkovej druhí svjet, krásneho snehu, no pravá atmosféra Vánoc. Sestrički nás privítali a išli pro Milánka, dovédli ho a jemu sa rossvíťili oči, lebo viďel ňekoho známeho a  sestrička sa opítala, či mňa pozná. Poďival sa na mňa a povidá: „Dacik“, a já mu ríkám: „Mili, mňa poznáš, ale gdo je tento pán mi rekňi, zaďíval sa a po krátkej chvíli sa mu zaligotali oči a  z  ňeho vileťelo: „Doktor Černí!“, a  v  oku  pána doktora Černého bila iskra prekvapeňá, že ho po tích asi 10 rokoch poznal.

Poseďeli sme v jedálňi, gde uš bil vánočňí stromek a Milankovi sme urobili Vánoce pár dňí dopredu. Klobáski povoňal a  rekel: „Toto si nechám na potom“ a  hnet sa pusťil do čerstvej, ešte teplej šnicelki, aš sa mu robili guče za ušama, s takú chuťú to jedel. Spomínal na Konečních, Rehákú, Neckárú… jak choďil na zabijački, na sestrički z nemocnice, na teplé rohlíki, na to, jak ho Marek Gula zavolal na závjer skalickích dňí na pódium a on spíval s  dechovkú Skaličané pjesňičku „Ket sem bil malučkí pacholíček“ a jak mu celé námjesťí ťapkalo a volalo: „Milan, na hrad!“ Na toto fšecko si pamatuje, a tak sme urobili našému Milánkovi jedno pjekné odpoledňí. Mjelo bi sa spomínat na tíchto luďí, abi sme nezapomjeli. A  kerí ich nepoznajú, tak sa aspoň zasmjejú, lebo teho smíchu, kerí bíval, tak je kam dálej méňej.

Možná ste si akorát na ňekoho spomjeli aj vi. Tak napíšte, nech si to spolem prečítáme ve Skalickém Obzori.