Splávek

Náhody vraj neexistujú a  tak sa stalo, že sa v redakcii stretli dva listy so spomienkami na legendárny skalický splávek. Prinášame vám obidva a  tešíme sa na ďalšie vaše spomienky, ktoré oživia možno aj už neexistujúce miesta.

CO OSTALO VE SPOMÍNKÁCH

Ket kedisi negdo povjeďel „na Splávku,“ skoro každí Skaličan vjeďel o čem je reč. Ulicú Vali tékel potok ot Predmjesťá pot Zelením mostem, kerí tam uš neňi. V jedném mísťe bil tento potok prehraďení kamenobetónovú hráskú. V hrásce bila drevjená závora a  ríkalo sa jí šlajsňa. Ket sa šlajsňa zavrela, voda f potoku stúpla. V léťe sa tu dalo aj kúpat a ďeckám vúbec nevaďili kačeni aňi husi, ba aňi husince, keré tam plovali. Nekedi tam aj sedláci čisťili koňe. V zímje sa dalo na zamrzlém Splávku aj bruslit na kvinťákoch.

Tito sa klúčkem pripevňili na bagance a gdo si ich porádňe nepritáhel, tak spadel a mohel si aj čelo odrat alebo hlavu rozbit. Ket bil let slabí a  negdo sa proboril, išel dom ve zmrzlích teplákoch a ze svíčkú pot nosem. V léťe na pravej straňe potoka rostli na brehu malini a velice slatké černé moruše. Trenírki ot ňich zababrané sa ťaško prali. Dálej za šlajsňú bívali f potoku aj raci, kerích sme jak ďecká ráďi chitávali. Chitával sem ich aj já z Vladú Ferenčákem.

Pokúsaňí ot raka hodňe zabolelo. Potom sa tento pjekní kúsek našeho mjesta zmjeňil na nepoznáňí. Potok ot Predmjesťá aj Splávek sa zahrnul a  dneska uš teče v  betónovích trúbách a viteká na Salajce. Na levej straňe ulice Vali stójá ešte púvodné domi. Na pravej straňe je základňí škola a  za ňú bitovki.

Co si spomínám, bívali v  tíchto místach roďini Jankovičovích, Krídlovích, Vojťechovích, Kvapilovích a druhí. Z radosťú si na tito časi spomínám, protože na Majíroch bívali moji starečké. Moc rát sem k ňim choďil a na Splávek to bilo ot ňich kúsek. Nekedi mi starenka dali konvičku čerstvého mléka ot kraf co chovali a já sem ju odnésel mojím krsňím roďičom Lažanom. Oňi bívali f páleňici. Za odmjenu sem ot ňich dostal vanilkové rohlíčki, tí sem zakusoval pocukrovaníma jahodama aš mi s tej dobroti bilo ťaško.

Do páleňice vozili sedláci erteple, tito sa tam varili a ďelal sa z ňich lich. Obsluhu parňího stroja a celého zaríďeňá na páleňí mjel na starosťi pán Stehlík. Spráfcem páleňice bil pán Lažan. Jeho žena lich prodávala alebo z ňeho ďelala bársjaké koňaki. Vipálené erteple, ríkalo sa im vípreski, si sedláci vozili dom na krmeňí dobitka.

Ve Skalici na Predmjesťí za Mlínem bila další malá páleňica na destiláti.

Obsluhoval ju pán Kadlečík. K tejto páleňici ftedi patrilo aj malé kúpalisko. Bila to vidlážďená vječí jama, gde sa choďilo v  léťe kúpat. A  aj tú páleňicu aj kúpalisko „spláchla“ kanalizácia pro potok, spolem se splávkem a místama, keré sú už nadobro preč. Miloslav Tomšej st., Skaličan ťelem aj dušú

DETSTVO NA VODE

Detstvo nás navždy pripúta na miesta, kde sme ho prežívali. Ja som vyrastala na Splávku. Táto ulica sa volá Zápotočná. Kedysi to bola dlhá a široká ulica, cez ktorú pretekal Zlatnícky potok. Hovorilo sa jej aj „husí rink“, pretože potok bol vždy plný husí a  kačíc. Ale mal svoje nezameniteľné čaro. V  zime, keď potok zamrzol, sme sa na ňom korčuľovali. Vtedy ešte bývali riadne zimy. Ak napadol sneh, tak sme brehy potoka využívali na sánkovanie. V  lete sme sa kúpali spoločne s  husami a  kačkami. Z blata sme si robili čižmičky a  rukavičky. Aj keď voda v  potoku nebola vôbec priezračná a  dno bolo plné blata, nikdy sme nemali žiadne ekzémy ani vyrážky. Každú sobotu sa musela ulica riadne popolievať a vyzametať, bola radosť ísť po takej čistej. My, deti, sme mali možnosť sa hrávať s loptou na „strechy“ a vybíjanú, lebo ulica bola dosť široká. Chlapci radi behali aj za konskými povozmi.

Na malom vŕšku za potokom stála Pálenica. Po znárodnení tu zriadili strojno-traktorovú stanicu. To bola pre nás zábava, keď sme mohli podvečerom sledovať pásaky, zetory a kombajny, keď sa vracali z poľných prác!

Dnes však z tejto dlhej a širokej ulice ostalo len pár domov. Potok zatvorili do kanalizácie a  nakoniec, keď v Zlatníckej doline vybudovali kúpalisko, takmer vyschol. Na jej hornom konci postavili školu. Dolný koniec patrí materskej škole a časť záhrad zabral detský domov. No, a nám ostali len spomienky.