Neuvjeritelní príbjeh zvírat

Odmalička sem doma virostál ze zvíratama. Nepamatuju si aňi deň, že bi sme nemjeli psíčka. Uš ket sem sa naroďíl, tak naši mjeli malého kríženca, aňi bich nevjeďel pomenovat jaké to bilo plemeno. Malí, strakatí a mňa nemjel rád. Zakát sem bil f postelce alebo f kočárku, tak sme si nevaďili. Aš sem povirstél a skúšal sem svoje nohi, tak mje dal najevo, že sa mu nelúbím. Zavrčál, otočíl sa a išél si posvojém. Ket zestárel a odešél na vječnosť, tak sme kúpili malé, krásné, modrooké, bílé šťenátko. Bil to kríženec čuvača. To bilo tak krásné a milé zvírátko, že mosel mjet na krku uvázanú červenú mašličku, abi ho ludé neuškli. Dostál meno u nás zaužívané, Bobinek. Ten mja mjel rád a bil velice hodní na ďecka. Okrem psú sme mjeli slépki, kozu a králíku.

Príhoda, o kerej scu poviprávjat sa stala o hodňe neskúr. To uš sem bil ženatí a mjel roďinu. Jak prvňí sem do Skalice dovézel z Moravi ušlechťilého psíčka, škóckého ofčáka – kóliu. Dostal, jak ináč, méno Bobinek. Na ulici ho ludé obďivovali, lebo takového neviďeli. Bil velice prítulní a dobrosrdeční. A tak po roku sa mu, aj nám, zmjeňil život.

To uš sem bil učitelem na zdravotňí školi. Jeden letňí podvečer mi paňi vichovavatelka aj s ďefčatama z internátu donésli maličké srnčátko, keré našli pridusené, skoro utopené v nejakej jamje mrtvého ramena Moravi v dolňím lesi. Zašel sem za hospodárem polovňí společnosťi, kerí mje rekel, že sa možeme pokusit srnčátko zachráňit. Aj sa nám to podarilo. Zezačátku pilo bilinkové čaje, trochu mléka a po párs dňoch začalo bjehat po dvori. Ket viďelo v rukách flašku z mlékem, tak dobjehlo sa napit. A tak sa začalo prítelstvo mezi psem Bobinkem a našú srnečkú, kerá dostala méno Zorka. Bilo ohromné ich pozorovat. Pes bil tak opatrní, abi na ňu nestúpel a ona choďila za ňím, jak za mamú. Ket trochu povirostla, tak spávali spolem na dvori alebo v letňí kuchuiňce, f kerej sa kedisi varíval trnkoví lekvar. Zorka mjela najvječší radosť, ket sa mohla hrávať s našíma a súsedovíma ďeťma.

Naproťi nás ešče nebila postavená budova polícije. Bila tam lúka, na kerú sem choďil Zorinku pást. Ludé, kerí išli z roboti alebo z vlaku, tak hleďeli naňu, jak si poskakuje a jak poslušňe preskočí pres cestu dom. Bobinek ju čekal pri brance a potom ju vítál, jak kebi došla z Ameriki. No láska to bila ohromná.

Srnečka bila trochu aj narkomanka. Taťinek fajčíval filtrové cigaretle Marski a škatulku mjel ďicki v zadňí kapsi montérek. To bilo jeho oblečeňí každí deň v ďilňi, gde opravoval vinohradňíkom strikački. Zorka poťichučki z kapse viždúrala cigaretku a na dvori ju zežrala, enom filtr nechála.

Radosť mjela, ket mohla f kuchiňi ožužlávat roški tištichu na stoli. Jedenkrát stáhla mamje s kredenca zelenú stokorunu, zežrala ju. Mamu sem našel f kuchiňi na kanape seďet, hlavu f klíňe. Bila smutná, že došla o sto korun. Já sem ju poťešil, že nech počká, Zorka ju rozmjeňí a mama pozbírá bobki.

Po šťastních dvoch rokoch došla smutná rana. Na Štefana sme bili vinšovat švagrovi. Došli sme v noci dom a pri brance nás vítal enom sám Bobinek. Prekvapilo nás, že nás nevítajú spolem aj ze Zorkú, lebo tak to bilo zvikem. Našel sem ju v letňí kuchiňce, hlavu mjela nešťastňe strčenú pod motorkú a nedíchala. Nepomohlo ňic. Moseli sme sa sňú rozlúčit. Bobinek ju potom každí deň hledál, smutňe choďil po dvori a začal nám utekat a túlál sa po mjesťa a aj za mjestem. Nakonec sme ho dali do Kopčan. Tak skončila veliká láska dvoch zvírat a nás luďí.