Oženit sa, to neňi enom tak…

Foto: Štátny archív

 „Našému tatovi bilo dobre, ket sa žeňil. On si bral našu mamu a já si mám vzít cuzí ženskú?…“ Tata mi za mladi ríkával: „Chlapče, neboj sa ňikoho a ňičeho, enom sa mjej na pozori pret koňskím zadkem a ženskím predkem.“

Nebójím sa ňičeho, enom Pána Boha a miškéra! Ti druhé radi sem neposlechel. Jak školáka mja koplo hríbja na cesťe iďa ze školi s kamarádama dom, pred luteránskú fárú, a ket sem bil vječší, tak sem neposlechel aňi tú druhú radu, nebójím sa ženskích dofčíl a nebanuju teho. Nevím, jak probíhali svaďbi v minulém období, na keré si nepamatám, kedi sem nebil na svjeťe. Na zažlutlích podobenkách z dob, kedi bili moji roďičé malí, potom trochu vječší, je viďet, že svaďba bila ďicki mimorádňí a slavnostňí údalosť.

Pjekňe nastrójeňí chlapi, podlé teho jaké mjeli možnosťi a postaveňí, nekeré ženi „po sedlácki“ v krásních slavnostňích sukňách, jupkách, lajbloch, viglancovaních topánkách, lesklé fjertochi a vidaté ženi mjeli na hlavách prekrásné čepce. Ti ženi, keré choďili „po panski“, mjeli na hlavách rúzné klobúčki, na topánkách mašle a inší ozdobi a mladé ďefčata bili v ďefčenskích krojoch alebo f šatách.

Na nekerích ďeckách bilo viďet, že kabáti mjeli po starších, lebo rukávi mjeli o neco delší jak ruki. Starečké mjeli svoje vňúčata pri sebje alebo f klíňe. Nepamatuju sa, že bi po 2. svjetovej vojňe bívali sobáše Svaďbi sa odjakživa nekonali f sobotu. Stríc Ferenc Buchta, najznámješí, a mislím aj najlepší družba, viprávjali, že sobáše bívali f sedláckích roďinách f ponďeli, úterí a nekedi aj celí tídeň a remesňíci, ti bili snát o neco chudobňejší, ti mívali svaďbi v neďelu a po neďeli. v inší dňi, jak f sobotu.

Aš padesáté roki donésli zmjeni aj f temto. Sobáš bil štátem uznávaní enom civilňí, moseli sa brat na úraďe a potom mohel bit aj sobáš cirkevňí. Tak sa stávalo, že civilňí sobáš bil ve fšedňí deň a cirkevňí f sobotu.

EŠČE PRED SVADEBNÍM DŇEM

Taťi, mami, budu sa vidávat alebo žeňit. Tak to nejak doma zvjestujú roďičom nevjesta a žeňich. Nekedi sú roďičé prekvapeňí, kór ftedi, ket to nečekali. Optajú sa proč? Proč tak naráz? A či sa mosá brat? Inokedi sú na to roďičé pripraveňí delší dobu a enom čekajú na vhodní čas. Buď sa budú brat ve fašang alebo potom po Velkej noci do Katerini. Najhorší je to v léťe. Fšadi je horko, ídla sa lachko skazá, fšadi je plno much a roboti – zelená robota ve vinohradoch, dojdú žňa a ešče svaďba. Proto najvíc svadeb, tich naplánovaních, bívalo zjara a potom na podzim.

SVADEBNÍ DEŇ

Mládenci sa zešli u družbi, potom sa išlo do svadebňího domu nevjesti. Po požehnáňí sa išlo na sobáš. Po sobáši išli hosťi dom, nakrmit hid, a o púl osmej sa zasedalo za svadebňí stúl. Začalo sa modlidbú a prvňí pjesňička bila „Na rováš mamičko, na rováš.“

Podávaňí ídel mjelo presný porádek a ke každémi ídlu sa spívalo a aj pilo. Každí hosť mjel možnost zaspívat si, ide píseň dokola. Seďelo sa za stolama až do začepeňá nevjesti. Potom sa stole vinésli a do rána sa ludé bavili. Hráli sa rúzné hri a učili sa svadebňí tance. Dneskaj už to tak neňí.

Muzikanťi vimreli, ani dnešňí družbé na móres tak nedbajú. Svaďba pokračovala napoledňe v neďelu. Nevjestu a žeňicha nahraďili najstarší drúžka s mládencem. To už nebilo presňe tak, jak v sobotu, ale zábava bila pjekná. Vimíšlali sa všelijaké hri, srandi bilo kopec .

Velice zábavnňí bilo „rum cum cum“. Začalo to pjesňičkú „Ve Skalici verbujú“, a gdo sa dal naverbovat, mosel plňit roskaze družbi. Ten rekel, gdo je naverbovaní, tak gdo neďelá to co já, plaťí litr vína muzikantom. Spívalo sa: „Nejsu prítel smutnosti, mám rád, ket sa spívá, gdo neďelá to co já, plaťí litr vína!“ a tak sa poviváďali fšelijaké somarini. Svaďba sa ukončila pjesničkama a poďekovaňím.

Prvňí sa spívalo „Zelenaj sa zelenaj“, a potom „Spánem bohem, idem od vás“. Gdo bude scet vjeďet o svaďbje vjec, bude si moci zaobstarat novo vidanú kňižku „Na skalickej svadbje“.