Pječek, bleška, ráfek… Hri našeho ďectva

Ode štirech rokú sem choďil do malej školki naproťi Tekle. Dneskaj je ftem mísťe nemocňičňí pohotovosť. Choďili sme tam decka z blíského okolá. Ti, co to mjeli nedaleko, choďili do školki k Vrchovskím za zelením mostem. Pamatuju si na paňi učitelku Kobližkovú a na teťičku Pokovičovú, keré sa o nás starali a vichovávali nás. Bilo to štiri roki po druhej svjetovej vojňe. Od rána od osmi do štiroch poobjeďe sme sa tam hráli, učili pjesňički a básňički a hrávali sme sa na dvori. Mjeli sme pár drevjeních hraček, kostek, balón a neco, co sme si donésli z domu. Ídlo sme nedostávali, to sme mjeli od maminki. Zlepení omasťení chleba, v lepším prípaďe rohlík alebo napolitanku. Ket hlásili leteckí nálet, tak sme utekali kadilachší dom do sklepa. Jeden krátkí čas sme mjeli trídu aj v hasičskej zbrojňici na malém rinku. Ket sme nebili ve školce, tak sme sa hrávali pred domama na ulici alebo na Kalvarce a inde.

Najvjec sme sa hrávali z hračkama, keré sme dostali alebo nám ich uďelal tata. Blísko nás, v Dubovej (dnes Komenského) ulici, bívali stríc Tomeček, kolárskí majstr. Ten vjeďeli na traxli, teda sústruhu, vitočit z tvrdého dreva krásnú hračku – pječka. To bíl kúžel tak pjet centimetrú visokí a tri-štiri centimetre f prúmjeri. Do hrotu naspodu bíl zatlučení cvok, abi sa lepší točíl. Ti šikovňejší sme si pječka vibarvili vodofkama. Namotaním špagátem sme ho rostočili, hoďili na dratuár a malím bičíkem sme ho poháňali dopredu, abi ca pjekňe točíl. Najlepší to bilo naháňat na korzi pred gimnázijem. Mívali sme aj vječších pječkú, to bili kače. Gdo ho najdélej točíl, ten bil najlepší. Nabjehali sme sa za pječkem do úmoru. No, ale to sme uš bili trochu vječší.

Další hračkú, kterú sme si vjeďeli uďelat aj sami, bila bleška. Urezali sme si kúsek kolka, tak dvacet centimetrú dlúhí, zastrúhali oba konce do špice, k temu palička alebo latka a mohli sme sa hrát. Hrálo sa to tak, že na špicu bleški sa uderilo palicú, tá viskočila jak blecha a bilo nutné ju paličkú trefit tak, abi odleťela čím dál. Bil to tak trochu bejzból našého ďectva. Nekedi leťela tak daleko, že skončila v nekerém okňe domu, a bilo zle. Aj sme sa priznali alebo sme utékli kam-kerí.

Picigle sme nemjeli, ale zato sme ráďi hnali pred sebú z kola ráfek. Špice bili vibrané preč. Ráfki sme si viptali od majstrú, kerí spravovali kola, alebo našli negde pohoďené na smeťišti. Choďívali po mjesťe s koňma aj handričkári, kerí zbírali aj železí do šrotu a tak sme od ňich mohli ráfki vipítat. Tam, gde je fčíl Billa, v uličce, bíval pán Sítek, ten spravoval kola a často mjel aj vihoďené ráfki, keré nám ochotňe dával. Ráfki sme po cesťe alebo chodňíku hnali paličkú a snažili sme sa udržat ho tak, abi sa pjekňe kotúlál. Neráz sme spadli a z odraníma kolenama došli dom.

Bili to pjekné ďecké časi aj hri a vidražali sme to aj pri ňich. A hlavňe – nekazili sme si oči aňi rozum.

Anton Dinka st.

Zdroj foto: internet