Rapkáče neodlietajú do Ríma

V izbe mestského hlásnika, ktorú možno ešte stále vidieť vo veži skalického Farského kostola sv. Michala, leží veľký drevený rapkáč. Jeho zvuk práve v čase pôstu nahrádzal zvony, ktoré zmĺkli a „odleteli do Ríma“. Hlavným tu však bol samotný hlásnik. V súvislosti so stále platným letným časom sme v minulom čísle venovali samostatný článok posunu hodín. Keby ešte stále oznamoval čas mestský hlásnik, bol by v tej chvíli veľmi dôležitou osobou. On bol, teda, svojho času dôležitý aj tak. Dnes patrí k zaniknutým povolaniam, no po celé stáročia býval neodmysliteľnou súčasťou života aj v Skalici. Základné informácie pre obraz o práci a tradíciách hlásnikov nám zaslal Marek Vyskoč a pre Skalický Obzor sme ich doplnili o ďalšie, ktoré sa nám podarilo získať z iných zdrojov.

SKALICKÝ HLÁSNIK – ZABUDNUTÉ POVOLANIE

O službe skalických mestských hlásnikov, ak chcete ponocných, dnes už len málokto vie viac ako to, že existovali. Boli však nielen dôležitou súčasťou behu života v meste, ale aj osobitou kapitolou jeho piesňovej a slovnej tradície. Zo záznamov a spomienok súčasníkov a z historických prameňov sa môžeme dozvedieť, čo bolo ich úlohou a čo bolo vlastne náplňou ich služby. Dôležitou súčasťou okrem hlásenia času bola totiž i funkcia akejsi bezpečnostnej služby a hliadkovanie pred požiarmi, ktoré v Skalici podporoval častý silný vietor. V takom počasí prechádzali hlásnici mestom a spevom vyzývali k pohotovosti. Vtedy znelo: „Opatrujte vodu, oheň, by nebyl žádnému škoden!“ Kronika hovorí, že počas požiaru vyvesia poplašnú zástavu, v noci s laternou v tú stranu, kde požiar zúri, a hlaholom zvonov dávajú znamenie, jak silný je ten požiar. Počet úderov na zvon oznamuje veľkosť požiaru. Miestna tradícia a silné slovenské povedomie sa zaslúžili o to, že počas maďarizácie, koncom 19. storočia, hlásnici naďalej vyvolávali po slovensky. Oficiálny príkaz nahradiť spev pískaním na píšťalke neprežil pre odpor miestnych obyvateľov dlhšie ako dva roky.

SVEDECTVO PAMÄTNÍKOV

Veľmi zaujímavé informácie a zoznam ich zdrojov priniesol časopis Záhorie, ktorý vydáva Záhorské múzeum v Skalici. Hana Urbancová vo svojom texte predstavuje českého folkloristu Hynka Bíma (1874 – 1958). Ten pôsobil na Morave a vďaka porovnávaniu tradícií a kultúrnych zvykov na moravsko-slovenskom pohraničí vznikol i jeho rukopis „O hlásnících a hlásnických písních ze Skalice na Slovensku“. Práca pochádza z roku 1935 a najvzácnejšie na nej je, okrem množstva faktov a záznamov, to, že sa opierala o vlastné pozorovania, rozprávania pamätníkov a popisy Ľudevíta Tyršela, ktorého nazýva živou skalickou kronikou. Hynek Bím vo svojom rukopise píše: Od roku 1919 naslouchal jsem volaní hlásníků ve Skalici na Slovensku a poznačil jsem roku 1922 zpěv hlásnika Míši Jana, 69-letého, roku 1931 zpěv Hránka Pavla, 50-letého, a roku 1934 zpěv Holečka Pavla, 73-letého, Příkazského Vojtěcha, 71-letého, Krajsy Pavla, 63-letého, a Podrazila Jana, 60-letého. Dvě parodie této písně zpíval mně roku 1930 rolník ve Skalici Ivičič Pavel, 46-letý, … Volání hlásníků ve Skalici, které se až do roku 1935 udrželo, je původu velmi dávného. Zavedeno bylo prý v dobé kolem roku 1500.

MÁGIA AKO SÚČASŤ PRÁCE

Pravdepodobne tomuto času je poplatný i súbor rituálov, ktoré výkon služby hlásnikov sprevádzali. Do výbavy hlásnika patrila napríklad svätená krieda, ktorá mala svoju dôležitú funkciu, ktorú Bím objasňuje: O půlnoci dělávali hlásníci svěcenou křídou kruh, když vystoupily z radnice na obchůzku, tím způsobem, že držíce svěcenou křídu v ruce, točili se, kruh ve vzduchu kolem sebe opsali a potom se přežehnali. Měla to být jakási ochrana proti zlým duchům. To učinil hlasný kromě půlnoci i tehdy, když něco (někoho) podezřelého spatřil. Půlnoc je považována za hodinu duchů, je to přechod mezi dnem a nocí, a proto hlásnici v tuto dobu nevolají.

O ČOM HOVORÍ KRONIKA

Približne v rovnakej dobe (1933) bol v skalickej kronike urobený nasledujúci zápis: V uliciach mesta a na predmestí koná noční službu (neuvedený počet) hlásnikov, ktorí dostávajú po 60,– Kč mesačne. Začínajú svoju službu od sv. Jura o 10., od sv. Michala o 9. hod. a oznamujú prvú hodinu takto: „Chval každý duch Hospodina i Ježiše jeho syna, uderila devátá (desátá) hodina. Oroduj za nás Panno Maria. Hleďle všeho bedliví byli, oheň v dome opatrili. Pochválen Pán Ježiš Kristus.“ Nasledujúce hodiny hlásia takto: „Chvál každý duch Hospodina i Ježiše jeho syna, uderila jedenáctá hodina. Oroduj za nás Panno Maria. Uderila jedenáctá hodina. Pochválen Pán Ježiš Kristus.“ V zimnej dobe poslední hodinu ohlasujú štvrtú takto: „Vstani vzhúru duše věrná k pochválení Hospodina, uderila štvrtá hodina. Oroduj za nás Panno Maria. Vstaniž vzhúru nemeškali, Pánu Bohu podékovali, česť, chválu vzdávali. Pochválen Pán Ježiš Kristus.“ V letnej dobe sa končí ich služba o druhej hodine volaním rovnakým ako v ostatných nočných hodinách. Na Štefána o Vianociach obchádzajú po domoch a spievajú koledu, pri čom spievajú takto: „Zvěstujem vám radosť prevelmi velikú, porodila Panna čistotu panenskú, krála nebeského, chválme nebeštani pána andělského. Od dávna prorokovali Mesiáša Krista, prišli, zvěstovali. Pospéš a zavitej ovinutí svého žádostivý.“

ŽIVÉ HODINY

Ferdinand Dúbravský v knihe Uhorská Skalica z roku 1921 píše: Kostol sv. Michala podržal si doposiaľ i tú zaujímavosť, že na veži (na pavlači) sú doposiaľ dvaja strážnici, ktorí zamieňave vykonávajú bezpečnostnú službu a bedlia nad bezpečnosťou mesta tým, že nosia kontrolné hodinky so sebou (predtým hlásali každú hodinu z veže s „Pochválen Pán Ježiš Kristus“ na každom rohu pavlače. Každý má svoj pridelený rayon a musí ho každú hodinu prejsť, pri čom spieva po ceste primeranú pieseň, ktorá začí-na s „Pochválen Pán Ježiš Kristus! Uderila (toľká a toľká) hodina“, — a potom pokračovanie na každú hodinu zvlášť, až na raňku zavznie „Vstaniž vzhúru, duše věrná!“, atď. Zachovala sa doposiaľ i starodávna obyčaj, že hlásnik na veži vyvoláva každú zomretú osobu v meste a predmestiach a zvoní „umieračkom“, na dieťa jeden odstavec, na ženskú osobu dva, a na mužskú tri odstavce, takže obyvatelia môžu sa každý deň dozvedieť, kto a kde zomrel.

ZÁNIK PROFESIE

Hynek Bím sa stal nielen dôležitým svedkom odchádzajúcej profesie, ale napokon i svedkom jej zániku. Z pôvodných šiestich hlásnikov (štyroch pre mesto a dvoch pre predmestia a majery) už ostali v čase jeho výskumu v Skalici len traja. Striedavo jednu noc slúžili dvaja a nasledujúcu noc len jeden. Všetko zahŕňa jeho poznámka v zápiskoch: Časem se stalo hlásnictvo pro bezpečnost města celkem bezvýznamným a udrží se jen do vymření nynějších 3 hlásných.
A tak aj bolo.

 

Marek Vyskoč a redakcia