Tento článok sa volá Skalica – november 1989 v obrazoch, pretože sme oslovili známeho skalického fotografa Jána Pardubského. Logicky sme dedukovali, že práve on bude mať množstvo autentických fotografií z novembrových udalostí 1989, ktoré sú lepšie než mnoho slov. Navyše, pred krátkym časom Záhorské múzeum zverejnilo jeho filmový záznam okupácie vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968, ktorým tiež autenticky svedčil o udalostiach tých čias. Nepochybovali sme, že on, ako fotograf, je ten pravý. No, všetko bolo inak. V jeho archíve sa nenašlo nič. Ako nám povedal, urobil v tých časoch len dva zábery a tak sme sa aspoň porozprávali. Pátrali sme v archíve Tlačovej agentúry Slovenskej republiky, avšak bezvýsledne. Pokúšali sme sa dopátrať v archíve Ústavu pamäti národa, rovnako neúspešne. Akoby v Skalici žiadna revolúcia nebola …. Pri zdrojoch, ktorými sme si boli istí, sme, bohužiaľ, až tesne pred uzávierkou oslovili Záhorské múzeum, kde pán Pardubský odovzdal svoje dva zábery, no nebolo dosť času dohľadávať ich v archíve. O existencii iných záberov sa nevie. Ostala nám len spoločná nádej, že zábery ochraňujú občania.
DRUHÝ POKUS
Pán Pardubský, ako je možné, že fotografie z revolučných dní v Skalici v novembri 1989 vlastne nie sú? Predovšetkým je podivuhodné, že ich nemáte Vy, fotoreportér, ktorý ste boli priamo pri tom? A prečo nie sú žiadne fotografie?
Na počudovanie, hoci som bol profesijne reportér, ani mi nenapadlo fotografovať. Celá atmosféra bola veľmi vzrušujúca a strhujúca, na fotenie som nemyslel. Bol som príliš vo vnútri udalostí, aby som na ne mohol pozerať zvonku. Zrejme je to i tým, že všetko prebiehalo v rovine diskusií, teda, verbálne a to fotografia nemôže zachytiť. Obavy, že sa nič z toho, čo sme si želali znova nepodarí ako v roku 1968 boli veľké. Zvesti, že vojsko alebo milície na nás vyštartujú všetkých silne znepokojovali. Navyše, ľudia mali vlastné alebo sprostredkované skúsenosti s represáliami a vidieť, že vás niekto fotí, malo v sebe isté znepokojenie a obavy. Najčastejšie pri podobných príležitostiach fotografovala tajná polícia. Treba si tiež uvedomiť, že to nebola doba foťákov v mobiloch, ktorý má každý pri sebe vo vrecku.
ZAČIATOK POHYBU
Takže, vy ste nefotili a zábery treba hľadať inde. Väčšina ľudí bola vzdialená tým prvotným udalostiam v Prahe, i v minulosti boli demonštrácie, neprišiel ten masový pohyb národa dosť neočakávane?
Raz to prísť muselo. Niektorí to vedeli, niektorí v to dúfali. Každý to prežíval inak. Ako signatár 2000 slov (verejne v novinách Smena), a po podpise protestu proti okupácii, som si prežil kus života ako občan bez občianskych práv. Bol som vyhodený z práce v Záhorskom múzeu s doživotným zákazom pracovať v akomkoľvek kultúrnom zariadení na Slovensku. Bolo nemožné sa primerane zamestnať. Nakoniec som sa zamestnal ako skladník v odevných závodoch.
Po troch rokoch sa mi podarilo získať miesto ako komunálny fotograf, čo bolo v danej situácii pre mňa dobré riešenie. Pracoval som v tejto profesii rád, lebo som bol stále medzi ľuďmi. Voľné soboty a nedele pre mňa nejestvovali, ale to z jednoduchého dôvodu – boli to dni, kedy klienti oslavovali, boli svadby, cirkevné obrady a tam bol fotograf vítaný. Bdelosť „súdruhov“ však neochabovala. Musel som ukončiť svoju osemnásťročnú činnosť v súbore Skaličan, dokonca boli aj veľké problémy s postupom mojich dcér na strednú školu. Pritom som mal len svoj názor, ktorý v skutočnosti mali mnohí.
Foto: J. Pardubský, 25. 11. 1989
ZAČIATOK KONCA
Dnes je komunikácia rýchla a informácie sa šíria vlastne okamžite. Udalosti žijeme online v tej istej chvíli. Kedy a odkiaľ ste sa v Skalici dozvedeli, že veci sa „dali“ do pohybu a čo sa vlastne deje?
To si presne ani nepamätám. Možno niekto priviezol správy. Možno študenti, ktorí chodili do školy v Bratislave. Bolo to živelné. Svoju úlohu tu splnili médiá, rozhlas a televízia, aj keď v prvých dňoch skôr rakúska ako tá naša. To, čo sa dialo v Prahe a Bratislave všetkých povzbudzovalo.
Kde bolo centrum diania v Skalici?
Všetko sa prirodzene dialo hlavne na námestí.
Aké boli počiatky zhromaždení?
17. november bol piatok a ešte nejaký čas sa nedialo nič. Prvá verejná protestná akcia v Skalici bola až o týždeň. V sobotu 25. 11. poobede sa na námestí stretlo asi 30 – 40 občanov. Zhodou okolností som fotografoval sobáš dcéry Miška Srholca. Po ich odchode z farského kostola sa vytvorila v strede námestia skupina, ktorá reagovala na udalosti v Prahe a Bratislave, diskutovalo sa a ozývali sa rôzne návrhy, aby sa aj u nás situácia začala nejako riešiť. Zdôrazňujem, že to neboli hostia na spomínanej svadbe. Avšak predsa len, prepojenie na ten sobáš bolo. Niekedy sa až nechce veriť na zhodu náhod, že práve bola svadba, na ktorej bol vďaka okolnostiam aj Anton Srholec. Tak to bol práve on, kto mohol k ľuďom prehovoriť medzi prvými. Schladil vášne a rozvážne (tak ako sme ho poznali) nám objasnil dianie v republike, aj so súvislosťami.
Hovoril s ľuďmi o tom, že nastal čas na zmenu, že sa treba akcií zúčastniť, avšak vyzýval k pokoju. Všimol som si, že zhromaždenie z balkóna Kruhu sníma jeden občan na video. Situácia bola vtedy ešte riskantná, avšak, keď sme ho vyzvali, aby prišiel medzi nás – zmizol. To by bol cenný dokument! Keď som bol v januári 1990 rehabilitovaný a vrátili mi prácu v múzeu, tak som tam podobné zábery nenašiel. V spomínanú sobotu som urobil tie dva prvé a posledné. No, ani tie teraz nemôžem vo svojom v archíve nájsť. Osobne, čírou náhodou som však objavil na nástenke na chodbe Štátneho archívu v Skalici kópiu fotografie, ktorú som urobil na svadbe, spomínanej v rozhovore. Anton Srholec sa na nej rozpráva s ľuďmi. V tejto chvíli je to jediná známa fotografia z počiatkov revolučných dní v Skalici v novembri 1989. A my ju zverejňujeme napriek jej nedostatočnej kvalite.
PROTESTOVAŤ NESTAČILO
Takmer ihneď so zrodom občianskeho odporu vznikali v mestách akčné výbory Verejnosti proti násiliu. Vtedy to ešte nebolo členstvo, stačilo sa k tým myšlienkam hlásiť. Ako to bolo v Skalici?
Hneď v pondelok poobede už bolo na námestí veľké zhromaždenie občanov. Zapálene sa rečnilo. Dav sa dožadoval vidieť na improvizovanom rečnisku predstaviteľov mesta a vtedajšej komunistickej strany. Niektorí z nich sa aj pokúšali s ľuďmi debatovať, ale k ničomu to neviedlo. Ľudia sa už nedali uchlácholiť. Aktivisti sa začali neskôr schádzať v budove radnice, v tzv. agitačnom stredisku. A tam zanedlho vznikla už organizovaná štruktúra VPN. Dominovali členovia práve vznikajúceho KDH a tiež Demokratickej strany.
VIERA V BUDÚCNOSŤ
Spomínate si na konkrétny moment, pri ktorom ste mali pocit, že „toto je dôležitá chvíľa“?
Ten okamžik ani nepostrehnete, len je vo vás silný pocit, že ste súčasťou niečoho dôležitého a že to má zmysel byť pri tom a pracovať.
Verili ľudia, že padne režim alebo očakávali zase len nejakú obrodu socializmu?
Asi veľa ľudí silne verilo, že príde zásadná zmena a nie nekonečné budovanie socializmu.
Mysleli ste v tom čase na svoj budúci život, keby to vyšlo?
Len matne a opatrne. To som zažil v roku 1968 a potom bolo všetko inak. Urobili z nás treťotriednych občanov bez perspektívy. Chcel som ešte študovať archeológiu. Sny nám zatrhli a len dostať syna do škôlky znamenalo odrobiť zadarmo veľa hodín na brigádach.
Ľudia bojovali za zmenu, túžili po slobode, no len veľmi málo ľudí malo predstavy ako život v takom systéme skutočne vyzerá a čo všetko so sebou nesie.
Niektorí mali, niektorí nie. Napríklad so Skaličanom sme v rokoch 1966 až 1970, kedy sa na západ dostali len špičkoví športovci a folkloristi, navštívili Anglicko, Švajčiarsko aj Francúzsko. To neboli turistické zájazdy po vyleštených trasách a hoteloch. Bola to tvrdá práca na vystúpeniach, dlhé presuny, spávali sme na spartakiádnych lôžkach, ale poznali sme zblízka ako tam ľudia žijú a systém, ktorý by sme chceli u nás. Slobodný, ktorý uznáva občanov a demokraciu.
DRAMATICKÁ SKUTOČNOSŤ
Komunistická strana sa však v skutočnosti nevzdávala až tak ľahko. V istej chvíli sa zhromažďovali za Prahou Ľudové milície – „ozbrojená päsť komunistickej strany“, a len sme trnuli, či sa nájde nezodpovedný fanatik, ktorý dá povel na potlačenie nepokojov. Nikto nevedel, akú úlohu by hrala armáda. Napokon sme si túto možnosť mohli pozrieť naživo v prenosoch z Rumunska len o mesiac neskôr.
Toto nebezpečenstvo bolo v tej chvíli oveľa bližšie – milície boli aj v Grafobale, ako veľkom strategickom závode. A istý miestny funkcionár sa nechal počuť, že stromov na vešanie máme dosť …
Vývoj ešte pred koncom roka ´89 nabral nečakane vysoké obrátky a niekedy situácia na obed vyzerala inak ako ráno a večer už boli dejiny zdanlivo ďalej o niekoľko rokov.
Keď situácia dospela do bodu, kedy bolo treba vymeniť vedenie mesta a odstaviť vplyv komunistickej strany, bolo už jasné, že proces už nie je možné zvrátiť. Napodiv, zásadným nebol odpor. Pristúpilo sa k rekonštrukcii zrušením funkcie tajomníka a so súhlasom zúčastnených vymenovaním predsedu v osobe Michala Srholca. Michal sa síce zdráhal, že on je agronóm, zvyknutý pracovať na poliach.
Nakoniec súhlasil a nasledujúce roky ukázali, že voľba bola správna. Bolo potrebné delegovať aj poslanca na zmenu v Slovenskej národnej rade. Návrh znel na evanjelického farára Ivana Osuského, ktorý vtedy vo VPN pracoval. Návrh však odmietol s vďakou, s tým, že ako kňaz do politiky nepôjde. Napokon prebehla zhoda v osobe doktora Pavla Košťála, ktorý po zdráhaní súhlasil. Po skončení svojho mandátu však vyhlásil „Do politiky – už nikdy!“
Dostali ste sa blízko k mnohým ľuďom, ktorí sa onedlho dostali na významné posty, stali sa politikmi. Spomínate si na tieto neoficiálne stretnutia?
Denne dochádzali aktivisti z Bratislavy s čerstvými informáciami, herci aj budúci politici. Dominantný bol svojim prejavom Július Pántik. Skalicu vtedy navštevovalo veľa ľudí, ktorí sa neskôr dostali do vysokej politiky. Po toľkých rokoch si na všetkých ani nespomeniem – Ján Langoš, Mikuláš Dzurinda, Alexander Dubček, …
Vyhodenie článku 4 socialistickej ústavy, ktorý hovoril o tom, že „Vedúcou silou v spoločnosti i v štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný bojový zväzok najaktívnejších a najuvedomelejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie“ a vznik nových strán znamenalo zmenu pomerov nielen v parlamente. Zúčastnili ste sa aj prípravy prvých slobodných volieb?
Áno. Ako volič aj ako kandidát. Tri volebné obdobia som pracoval ako poslanec, člen mestskej rady a predseda kultúrnej komisie.
Z POHĽADU DNEŠKA
V čom neskorší vývoj splnil a prekročil Vaše očakávania?
V slobode slova a slobode pohybu.
Bývalá slovenská premiérka Iveta Radičová nedávno v rozhovore pre český server Seznam povedala, že „sloboda je rovnosť príležitostí a pokiaľ ľudia zažívajú pocit, že toto nefunguje, tak to vnímajú ako zlyhanie demokratického režimu“.
Náš národ je asi nepoučiteľný, lebo v záujme svojej pohodlnosti uverí a skočí na špek vždy takým, ktorí sľúbia, čo všetko za nás vykonajú a my si len prisadneme k stolu. Naši predkovia hovorili: Čo si sám neurobíš, to nemáš.
NIE JE TO DOBRÉ, ALE NEMENILI BY SME
Myslíte, že sme sa mali ráznejšie vysporiadať s minulosťou? Napríklad postaviť KSČ mimo zákon a zakázať jej činnosť?
Každopádne. V podstate sa spoločnosť s minulosťou, teraz myslím ľudia, národ, dôsledne nikdy nevyrovnala. Len sme skúmali, mapovali a oni zatiaľ privatizovali a prelievali naše peniaze na svoje účty. Oni chceli vešať a my sme ich ani nezobrali na zodpovednosť za tých štyridsať rokov. A vlastne dodnes sú v rôznych iných stranách.
Celé obdobie budovania socializmu sme neustále oslavovali nejaké výročia a teraz, keď si konečne pripomíname možno najvýznamnejšiu udalosť v našich moderných dejinách, tak ako keby to ľuďom bolo jedno. Prišli sme k víťazstvu veľmi lacno. Chvalabohu, všetko prebehlo v porovnaní s inými revolúciami veľmi hladko. A tým akoby mala táto revolúcia v pamäti národa menšiu váhu.
K tomu nie je čo dodať. Snáď len to, že svoj podiel na tom majú aj médiá, ktoré stratili svoju výchovnú úlohu. Avšak aj my. V pripomínaní svojich víťazstiev boli komunisti dôslednejší.
Keby ste sa mohli vrátiť v čase, správali by ste sa v tých revolučných dňoch inak?
Nie. Som rád, že som pri tom mohol byť a aspoň svojou troškou prispieť. Pravdepodobne sme sa mali správať inak nie vtedy, ale potom.
K tomu zase nemáme čo dodať my. Ďakujeme za rozhovor.