Skalické ulice – Antona Srholca

Zdroj: internet

Dr. h. c. Anton Srholec (*12. jún 1929, Skalica – †7. január 2016, Bratislava), slovenský rímskokatolícky kňaz a salezián, spisovateľ, charitatívny pracovník, filantrop, zakladateľ a riaditeľ resocializačného centra Resoty, nositeľ prezidentského vyznamenania – Radu Ľudovíta Štúra II. triedy, Krištáľového krídla za celoživotné dielo, Ceny Pamäti národa, čestného občianstva mesta Skalica a ďalších vyznamenaní, patrí medzi významné osobnosti moderných slovenských národných dejín (v ankete Najväčší Slovák obsadil tretiu priečku).

Narodil sa v mnohodetnej maloroľníckej rodine (sedem detí, Tonko bol druhý najstarší, mladší Michal bol dlhoročným primátorom Skalice) so silným náboženským, sociálnym i národným cítením. Vďaka tomu sa už od detstva túžil venovať chudobnej mládeži, preto sa rozhodol pre štúdium na saleziánskom gymnáziu v Trnave a Šaštíne. Po maturite sa pokúsil v roku 1951 ilegálne prekročiť hranice, aby mohol v Taliansku študovať teológiu. Ako píše v knihe Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov (2019), „v tom čase ešte neboli hranice obohnané ostnatým drôtom, zamurované a osvetlené … Bolo zamračené, padal drobný dážď, tma hustá ako smola. V diaľke sa valila rozvodnená Morava, medzi hrádzou a brehom kalná voda, hrozilo, že sa utopia … radšej sa vrátili“. A už ich mali. Nastalo tvrdé vypočúvanie: Malacky, Bratislava, Ilava a naostatok Jáchymov. Odsúdili ho na dvanásť rokov, 98 mesiacov pracoval pod zemou v jáchymovských baniach, vo veľmi ťažkých podmienkach. Neľahkých v robote i tábore. Na rodičovskú návštevu vo väznici spomína takto: „V boxoch medzi príbuznými a väzňami bola sieťovina. Pripadalo mi to ako spovednica. Pri mne stál uniformovaný, aby som náhodou nechválil naše pomery viac než treba. Prstom cez mriežky sita sme sa mohli dotknúť. Prv ako sa mamka vyplakala, bolo po návšteve. Ale videli sme sa, odovzdali pozdravy. Aj slaninu aj víno som aspoň videl …

A potom nadišiel rok 1960 a s ním všeobecná amnestia. Mohol ísť domov, slobodne nasadnúť na vlak. „Zobudili ma,“ píše, „až keď bolo treba nasadnúť na vláčik-motoráčik, ktorý ma v noci priviezol do mojej Skalice, o ktorej som toľko sníval. Po desiatich rokoch k rodnému domu pri potoku, k rodičom, ktorí od radosti plakali. Márnotratný syn sa vrátil …“ A potom nasledovali patálie so zamestnaním. Núkali mu robotu iba pri lopate. Napokon ho zamestnal nebojácny Ján Hanák, vedúci skalickej výrobne Stavohmoty. A tam som sa s Tonkom na krátky čas stretol aj ja (nechceli ma takisto nikde inde zamestnať, lebo môj o 18 rokov starší brat František, odsúdený na 15 rokov za špionáž pre CIA, utiekol z väzenia až do USA, kde vyštudoval a ako profesor prednášal na viacerých univerzitách; pochovaný je v Skalici). Každoročne sa márne hlásil na bohosloveckú fakultu, v roku 1969 však dostal povolenie na krátky pobyt v Taliansku. Na Pápežskej univerzite v Turíne za dva semestre absolvoval teologické štúdiá, odkiaľ ho v roku 1970 poslali do Ríma, kde ho pápež Pavol VI. vysvätil za kňaza.

Cez zatvorené hranice sa vrátil domov. Blumentálska farnosť v Bratislave ho prijala do funkcie kostolníka, no pôsobil aj ako neobyčajne obľúbený kňaz a vynikajúci kazateľ. Blumentál sa stal oázou v normalizujúcej sa Bratislave. Štátna bezpečnosť, ktorá ho neustále sledovala, nemohla dovoliť takéto ovplyvňovanie mládeže, preto mu zástupcovia štátnej moci odobrali súhlas pre Bratislavu, a biskup ho s ich vedomím poslal za správcu farnosti do Perneka. Jedného večera roku 1975 niekto zaklopal na farské dvere v Perneku s prosbou, že chce dať tajne pokrstiť dieťa. Po otvorení neznámi muži Srholca napadli, zbili, a od vážnejších zranení ho zachránili iba susedia. Napriek tomu do Perneka chodilo veľa veriacich priateľov, preto ho po troch rokoch preložili do Veľkého Zálužia a nakoniec, doslova za trest, do Záhorskej Vsi. V roku 1985 mu odobrali štátny súhlas na celkové účinkovanie v duchovnej správe s uvedením dôvodov, že jeho činnosť sa nezhoduje s predstavami Úradu pre veci cirkevné. Vyšetrovali ho pre aktívnu účasť na slávnostiach na Velehrade, kde na púti 7. júla 1985 zorganizoval mládežnícky program.

Stal sa opäť robotníkom. Posledné štyri roky pred dôchodkom pracoval ako robotník v sklade, najprv v Ružinovskej nemocnici v Bratislave a potom v Doprastave. Od novembra 1989 bol však opäť mimo pastorácie, žil v Bratislave, príležitostne aj v kňazskej službe. Ako dôchodca bol činný v slovenskom Helsinskom výbore pre práva menšín v slovenskej sekcii Spoločnosti pre vedu a umenie, bol členom rady Konta nádeje, pôsobil v Konfederácii politických väzňov a v iných spoločenských a sociálnych organizáciách. Bol tiež členom Medzinárodného ekumenického združenia (IEF), Teologického fóra, kde sa stretával s podobne zmýšľajúcimi teológmi. Podporoval pokrok teologického výskumu, ako príspevok k obrode slovenského národa a duchovnej obnove, čím sa usiloval prispieť k uskutočneniu zásad Druhého vatikánskeho koncilu na Slovensku. V roku 1992 americkí veriaci ocenili jeho záslužnú činnosť v prospech cirkvi a zariadili mu pozvanie amerického prezidenta Clintona na modlitbu s raňajkami.

Od roku 1992 sa venoval bezdomovcom, pre ktorých zriadil domov v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice, za ktorý vzal na seba zodpovednosť. V domove zvanom RESOTY je ubytovaných 60 bezdomovcov a 40 ich dochádza ambulantne.

Počas komunistického režimu veľa rokov podporoval samizdatové časopisy, písal do nich; po nežnej revolúcii aktívne pôsobil ako publicista a spisovateľ. Autorsky (za celé tvorivé obdobie) sa podpísal pod knižočky: Experiment lásky, Oceľové srdcia, Nová rodina v novom svete, Každodenné zamyslenia, už spomínané Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov, Sviatočné pozdravy, Ako čerstvý chlieb, Kamkoľvek pôjdeš, choď tam s celým srdcom, nehovoriac o knihách, ktoré vznikli v spoluautorstve. Zomrel vo veku 86 rokov 7. januára 2016 v ranných hodinách v Bratislave po 68 rokoch rehoľného života, z ktorých bol 45 rokov kňazom. Pochovaný je v Skalici.

Pavol Dinka