Zdroj: internet
Anton Bernolák (*3. október 1762, Slanica na Orave – † 15. január 1813, Nové Zámky), slovenský rímskokatolícky kňaz, šľachtic a jazykovedec, prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny, patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov katolíckeho prúdu slovenského národného obrodenia. Bernolákovo Slovenské učené tovarišstvo (ním založené Tovarišstvo literného umeňá), prvé celoslovenské národno-kultúrne združenie, ktoré vzniklo v Trnave roku 1792, zohralo medzi Slovákmi skutočne dejinnú úlohu (i keď azda podnes dostatočne nedocenenú) a má v našich dejinách prelomový buditeľský význam najmä tým, že jeho členovia pestovali medzi ľudom úctu a lásku k národu, materinskej reči i k národnej minulosti, na čo neskôr nadviazali štúrovci. Práve táto ustanovizeň mala podstatnú zásluhu na rozšírení bernolákovčiny po celom Slovensku, pravda, iba v jeho katolíckej časti.
Jej základom bol západoslovenský kultúrny jazyk postavený na fonetickom pravopise („píš ako počuješ“). Bernolák to zdôvodnil v práci Dissertatio-critica de literis Slavorum (Jazykovedná kritická rozprava o slovenských písmenách, 1787). Gramatickú stavbu jazyka vyložil v diele Grammatica slavica (Slovenská gramatika, 1790). Svoje dielo na uzákoňovaní slovenského jazyka dokončil 6-zväzkovým prekladovým slovníkom Slowár Slovenskí Česko-Laťinsko-Nemecko-Uherskí (vyšiel až po jeho smrti 1825 – 1827 zásluhou kanonika Juraja Palkoviča v šiestich zväzkoch na 5302 stranách).
A. Bernolák študoval v rokoch 1774 – 1778 na Gymnáziu v Ružomberku, rétoriku, filozofiu a poetiku na Emerciáne v Bratislave, či Stefaneu v Trnave a teológiu na univerzite Pázmaneu vo Viedni. Štúdiá ukončil v roku 1787 v generálnom seminári v Bratislave. Po štúdiách jeho prvým pôsobiskom bolo kaplánske miesto v Čeklísi (dnes Bernolákovo), kde zotrval štyri roky (1787 – 1791). Šesť rokov pôsobil vo funkcii tajomníka arcibiskupského vikariátu v Trnave. Od mája 1797 až do svojej smrti bol farárom v Nových Zámkoch, popritom stál na čele novozámockého dekanátu a zároveň vykonával funkciu správcu mestskej školy.
Keď hovoríme o pomenovaní ulice po Antonovi Bernolákovi, prichodí nám zároveň pátrať po jeho vzťahu ku Skalici, Skaličanom a skaličtine. V prvom rade musíme zdôrazniť, že bol úzko spätý s členmi Tovarištva zo Záhoria (medzi nimi Skaličania Vavrinec Vince, Jozef Šedý, Štefan Ribecký, Ján Koreska, Pavol Stehlík atď.), vieme aj to, že mnohí vzdelanci pokladali skaličtinu v tých časoch za „vlast čisté slovenštiny“, nie náhodou v Prešpurských novinách č. 76/1786 neznámy autor žiadal, aby sa noviny písali v skutočnej slovenčine, a nie v bibličtine, totiž v reči, „jako mi okolo Prešpurka, okolo Skalici alebo okolo Trnavi rosprávame“. Nemožno sa nezmieniť o tom, že Bernolák sa vo svojom diele Slovenská gramatika oprel o prácu významného Skaličana Pavla Doležala s názvom Grammatica Slavico-Bohemica (1746), v ktorej išlo o prvú vedecky fundovanú gramatiku so správnym rozdelením slovies, s výstižným uvedením rozdielov medzi češtinou a slovenčinou a s presnými formuláciami gramatických pravidiel. Nemenej dôležitý je fakt, že v bernolákovčine sa zrodili literárne skvosty Juraja Fándlyho z Častej pri Trnave a neskôr Jána Hollého, barda slovenskej poézie, rodáka z Borského Mikuláša.
Pod tlakom reakčnej viedenskej vlády a uhorskej šľachty sa však postupne strácalo oduševnenie členov Slovenského učeného tovarišstva za osvetu ľudu a literatúru vo vlastnej reči. Napokon ostali len tí najvernejší…
Anton Bernolák a jeho bernolákovčina sa aj napriek tomu nezmazateľne zapísali do dejín slovenskej kultúry a literatúry. Žiaľ, ešte vždy nedocenene. On sám je pochovaný pri Kaplnke sv. Trojice v Nových Zámkoch.