Zdroj: internet
Doc. PhDr. Pavel Bunčák (4. 3. 1915, Skalica – 5. 1. 2000, Bratislava), ktorého 20. výročie úmrtia sme si pripomenuli v minulých dňoch a 105. výročie narodenia si pripomenieme v marci, patrí k významným slovenským nadrealistickým básnikom, literárnym vedcom, publicistom a prekladateľom. Rodina Bunčákovcov vôbec vyorala hlbokú brázdu v skalickom kultúrnom „chotári“; obaja rodičia boli učitelia, otec dokonca na poste rektora evanjelickej ľudovej školy. Básnik už odmlada vrástol do žičlivého kultúrneho prostredia – rodina bývala v Gvadányiho kúrii, sám gróf Gvadányi bol koncom 18. storočia známy maďarský básnik. Dnes je v budove mestská knižnica. Nie náhodou osadili vďační Skaličania básnikovi na priečelí knižnice pamätnú tabuľu. Nie je to však jediný hmotný symbol! Jeho kroky môže človek s fantáziou vnímať na evanjelickej fare, v jej knižnici a na mnohých iných miestach.
Pavel Bunčák po absolvovaní skalického gymnázia a univerzitného štúdia pracoval ako redaktor Národných novín v Martine, vo vydavateľstve Pravda, v redakcii slávneho Kultúrneho života, vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, neskôr pôsobil na pozícii vysokoškolského pedagóga na FF UK v Bratislave, venoval sa slovenskej, poľskej a svetovej literatúre, ako lektor prednášal i na univerzite v Štrasburgu. Už jeho prvotina Neusínaj, zažni slnko (1941, 1965) bola výrazným poetickým počinom, potom postupne vydal vyše desať básnických zbierok, medzi nimi výbery zo svojej tvorby pod názvom Láska na diaľku (1971) a Básne (1975). Bunčák bol lyrikom jemných nálad, jeho poézia je podmanivá, ale nie omamujúca, neobetuje človeka iluzórnej kráse, ale hľadá krásu pre človeka, vyznáva sa z lásky k rodnému kraju. Nerobí človeka sentimentálnym, ale citlivým.
Výrazne to zaznieva i v jeho jedinom prozaickom spomienkovom diele Hriešna mladosť (1973). V autentických poviedkach plasticky vykreslil niektoré významné kultúrne a literárne osobnosti Skalice – spolužiaka a priateľa Františka Buchtu, nezabudnuteľného gymnaziálneho profesora, po ktorom je takisto pomenovaná ulica v našom meste (poviedka Bohoslovec), ďalej riaditeľa skalickej Pomocnej pokladnice Juraja Jurkoviča s dcérami Annou a Emíliou, ktoré bývali v útulnom domčeku, prezývanom Betánia, na niekdajších Dolných majeroch, dnes Mallého ulici (poviedka Doma). Zaujme i poviedka Mária Angelína o Márii Holubyovej-Boorovej, za života neuznanej prvej slovenskej novodobej poetky, autorovej pratety.
Pavel Bunčák sa na dôchodku presťahoval do Skalice, kúpil si tu byt a búdu s vinohradom. Ťahalo ho to jednoducho ku kráse viníc a dobrého vína, do rodného kraja, ktorý toľkokrát ospieval vo svojich veršoch, napríklad v básni Jesenné slnce. Na ukážku krátky úryvok:
Len jeden úsmev na rozlúčku
tak prosí zrnko budúceho vína
daj rozvoňať sa skrehnutému púčku
nech v zlom ťa nikto nespomína
No márne hmla sa valí
a reže v ústach ako mladé víno
čo blízko bolo už je v diali
a krása iba hradu rozvalinou
Pavel Bunčák miloval život, Skalicu, jej prírodu; „čo blízko bolo, už je v diali“, ale on zostal blízko nás a navždy aj ostane vďaka jeho neopakovateľnej poézii, „hradu živej krásy“.