Skalické ulice – Clementisova

Vladimír Clementis

Vladimír Clementis (*20. september 1902, Tisovec, – †3. december 1952, Praha), slovenský politik, právnik, advokát, spisovateľ a prekladateľ, má hlboké rodinné väzby na Skalicu. Jeho otec Ľudovít, skalický rodák, neskôr učiteľ na jedinej slovenskej škole v Tisovci (navštevoval ju aj Vladimír), pochádzal zo starej uhorskej šľachtickej rodiny. Dokonca na skalickom evanjelickom cintoríne nájdeme náhrobok Vladimírovho starého otca, garbiara Michala Clementisa.

Na deda vo svojej knihe Nedokončená kronika spomína takto: „Moje vedomosti o starom otcovi – musím dodať Clementisovi, lebo inak by ten výraz v našej rodine nikoho neoznačoval, sú viac než neúplné. Márne si spomínam na rok jeho úmrtia, viem len to, že to bolo dávno pred mojím narodením. Tu a tam mi voľačo po ňom uviazlo v pamäti z rozprávania otecka. Z fotografií poznám nezabudnuteľnú zavalitú postavu starého otca. Bol najmohutnejším mužom v Skalici – nielen čo do váhy, ale aj do pliec. S mrožími bajúzmi, guľatou clementisovskou hlavou, ktorú som zdedil po ňom prostredníctvom otecka. Aspoň na mojej prvej fotografii, bol som vtedy asi osemmesačný, naša podobnosť je naozaj reálna, okrem tých bajúzov, samozrejme. Zamestnaním bol starý otec, ak sa nemýlim, garbiar. Jeho manželka bola rodená, tuším, Vrchovská a niekde v rodokmeni sa vyskytuje meno Hajnóczy. Aspoň som ho videl na jednom z rodinných náhrobných kameňov na evanjelickom cintoríne v Skalici. Aj meno Mittak sa tam vyskytuje. Podľa toho sa zdá, že, Clementisovci boli jednou z kmeňových meštianskych rodín skalických. Oteckove sestry – teta Lotka, ktorá sa nevydala, teta Tinka Smieskolová, teta Amálka Schultzová – to boli pre nás tri slávne skalické tety. U tety Tinky som prežil celé svoje gymnaziálne roky…“

Na Vladimíra Clementisa spomína aj Běta Turečková-Čambalová v knihe Na shledanou, Kawakami. Spolu študovali na gymnáziu v Skalici, stretávali sa, priatelili, hrávali divadlo. Píše: „Clementisov dedo z matkinej strany prišiel na Slovensko z Kolínska a po absolvovaní slovenského gymnázia v Revúcej zostal na Slovensku učiteľovať. Preto sa Vladovi ako prvé dostávali do rúk slovenské i české detské knihy. Nečudo, že si dokonale osvojil slovenský aj český pravopis a ostatných spolužiakov predstihoval neobyčajnými literárnymi znalosťami. Vynikal nadaním na jazyky, okrem maďarčiny ovládal francúzštinu, nemčinu a angličtinu, skrátka, bol otvorená hlava, v triede nadpriemerný, cieľavedomý, nebojácny, ale aj sebavedomý.“

Už počas štúdií na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe sa angažoval v socialistickom hnutí akademickej mládeže. V roku 1922 založili títo ľavicoví intelektuáli združenie slovenských socialistických študentov, v ktorom sa venovali štúdiu marxistickej filozofie a ruského umenia. V roku 1924 začali vydávať štvrťročník DAV. V roku 1924 vstúpil do Komunistickej strany Česko-Slovenska. V čase vzniku tzv. Slovenského štátu emigroval a aktívne sa zúčastňoval na činnosti zahraničného protifašistického odboja. Najprv v Moskve, potom v Londýne. V rokoch 1941 až 1945 pôsobil v londýnskom rozhlasovom vysielaní pre Česko-Slovensko ako žurnalista a hlásateľ, pod menom Peter Hron. Ako spisovateľ i novinár používal aj ďalšie pseudonymy: Ján Krokavec, V. Podtisovský, V. Sopko a iné.

Po oslobodení a po smrti Jana Masaryka sa stal ministrom zahraničných vecí ČSR. Vo vykonštruovanom politickom procese s Rudolfom Slánským ho v roku 1951 zatkli a 3. decembra 1952 popravili v Prahe na Pankráci. V roku 1963 ho posmrtne rehabilitovali. V liste na rozlúčku manželke Líde z väzenia napísal: „Práve mi bolo oznámené, že Vaše prosby o milosť boli zamietnuté a mne zostáva ešte niekoľko hodín života. Viem, aké hrozné a neuveriteľné je to pre Vás všetkých. Ak azda môžem Vám uľahčiť, tak je to toto: Za tie dva roky väzenia som sa vnútorne so všetkým vyrovnal a neviem, či by pre mňa nebolo ťažšie ostať na tomto svete a znovu a znovu mučivo prežívať všetko to, čo som za posledné dva-tri roky, ale najmä posledné dva týždne musel prežiť. Často som na Vás, na otecka a mamu spomínal v tie nekonečné dlhé dni, na šťastné detstvo a mladosť, na Tisovec a Skalicu.“