Archív: Pavol Dinka
JUDr. František Buchta (⃰ 15. februára 1915, Skalica – † 16. júna 1984, Hurbanovo; vo februári sme si pripomenuli jeho 105. nedožité narodeniny), filológ, právnik, pedagóg, esejista a všestranný vzdelanec, sa narodil v skalickej chudobnej roľníckej rodine Jozefa a Márie Buchtovcov. Na gymnáziu v rodnom meste usilovne študoval a prehrabúval sa v knihách, čo lahodili jeho srdcu a od prírody danej filozofickej orientácii. Za krátky čas si výborne osvojil latinčinu, gréčtinu a, prirodzene, slovenčinu. V roku 1934 zmaturoval s výbornými výsledkami (mladé roky Františka Buchtu zvečnil básnik Pavel Bunčák, jeho spolužiak, v črte Bohoslovec, v spomienkovej knihe Hriešna mladosť). V štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, vybral si odbor slovenčina – latinčina, v roku 1940 už držal v ruke vysokoškolský diplom.
Ešte pred ukončením štúdia, v roku 1939, začal pôsobiť ako výpomocný učiteľ na Štátnom slovenskom reálnom gymnáziu v Skalici, o dva roky neskôr ho pritiahla túžba kráčať po stopách štúrovcov do gymnázia v Kežmarku a v roku 1942 sa opäť vrátil do Skalice ako gymnaziálny profesor. Hlad po ďalších vedomostiach nedal mladému profesorovi spávať, nechcel sa uspokojiť s tým, čo mu dala filozofická fakulta. Popri plnení svojich pracovných povinností sa prihlásil na štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave. V roku 1948 zmenil svoje pôsobisko, začal učiť na Štátnom gymnáziu v Malackách. Nezabúdal však ani na štúdium, takže v roku 1951 sa už mohol honosiť titulom doktora práv. Medzitým si v roku 1952 odskočil „zaprofesorovať“ na gymnázium do Trnavy. V roku 1953 sa rozhodol vyskúšať si svoje právnické vedomosti, ako vedecký pracovník v kabinete právnych vied Slovenskej akadémie vied. Neuspokojovalo ho to. Po niekoľkých mesiacoch už turboval hlavy študentov na Jedenásťročnej strednej škole (gymnáziu) v Holíči; o tri roky neskôr sa znova ocitol v rodnej Skalici, ako učiteľ na strednej pedagogickej škole. V roku 1957 sa presťahovala JSŠ z Holíča do Skalice. Od tej chvíle až do odchodu do dôchodku v roku 1975 bol jej pedagógom.
Počas pedagogického pôsobenia „prešlo rukami“ JUDr. Františka Buchtu nemálo študentov. Všetkým zo seba niečo dal, naučil ich myslieť, v každej situácii používať vlastný rozum, nememorovať, nespoliehať sa na iných, ale ustavične rozvíjať vlastného tvorivého ducha. Som nesmierne rád, že aj ja som bol v rokoch 1957 až 1960 jeho študentom. Mal som to šťastie, že som sa s ním pravidelne stretával i neskôr ako redaktor denníka Hlas ľudu, chodil za mnou do redakcie v Bratislave, vždy so Skalickým rubínom a trdelníkmi, nosil mi svoje články a eseje. Bol totiž už od mladosti publikačne činný. Zaujímali ho dejiny a osobnosti Skalice i Záhoria, veľkomoravské obdobie a cyrilo-metodská misia, rozsiahlejšie štúdie uverejňoval v Sborníku Spolku záhorských akademikov a v Zborníku Záhorského múzea v Skalici. Najviac esejí, viac ako sto, uverejnil v Hlase ľudu v rokoch 1970 – 1984. Prvý jeho príspevok sme uverejnili 4. augusta 1970 – bola to esej Učiteľ národov a Skalica a posledný sa objavil v našich novinách 28. januára 1984 pod názvom Skalica – mesto stíhané morom a cholerou.
V roku 1983 začal chorľavieť, návštevy môjho pána profesora v Bratislave boli čoraz zriedkavejšie, no písania sa nevzdával – svoje príspevky posielal poštou. V Skalici sa cítil opustený a sám, preto sa rozhodol presťahovať do Hurbanova – do rodiny Lorencovcov. V písaní však neustal. Až som raz dostal do redakcie smútočné oznámenie: JUDr. František Buchta zomrel 16. júna 1984 v Hurbanove. Pohreb bude vtedy a vtedy … Na pohrebe sa zišlo iba niekoľko ľudí. Veľmi, preveľmi ma mrzelo, že na poslednej rozlúčke s naším profesorom som sa zúčastnil zo Skalice iba ja. Neviem ako sa to stalo, prečo sa to stalo. Viem len, že je pochovaný v Hurbanove.
Nad jeho hrobom som si dal sľub, že pamiatku naňho sprístupním budúcim generáciám zozbieraním, zostavením a vydaním všetkých jeho publikovaných prác. Stalo sa tak v roku 2008 v knihe Skalica a Záhorie.
František Buchta zanechal po sebe bohaté kultúrne a historické dedičstvo. Jeho publicistické a literárne dielo nie je každodenným obyčajným čítaním, lež nepoznaným zážitkom z udalostí a faktov, ktoré sú pred obyčajným okom skryté v hlbinách archívov.