Zdroj: internet
Jozef Ľudovít Miloslav Hurban (* 19. marec 1817, Beckov – † 21. február 1888, Hlboké) bol prvý predseda Slovenskej národnej rady, slovenský spisovateľ, novinár, politik a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz a vedúca osobnosť slovenského povstania 1848 – 1849, najbližší spolupracovník Ľudovíta Štúra. Stál na čele slovenského literárneho a verejného života takmer pol storočia. Bol nekompromisným bojovníkom za národné práva Slovákov, nezmieriteľným nepriateľom šovinizmu maďarskej vládnucej triedy i priekopníkom slovanskej vzájomnosti.
Vzdelanie získaval najprv u otca Pavla Hurbana, evanjelického farára, v rokoch 1830 – 1840 navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave. Za kňaza ho vysvätili v roku 1840. Pôsobil ako kaplán v Brezovej pod Bradlom, od roku 1843 až do smrti bol farárom v Hlbokom. V roku 1860 dokončil ďalšie vzdelávanie a získal titul PhDr., ThDr. h. c. Oženil sa s Annou Jurkovičovou, prvou slovenskou herečkou, dcérou zakladateľa družstevníctva Samuela Jurkoviča, s ktorou mal štyri dcéry a päť synov (medzi nimi bol aj spisovateľ Svetozár Hurban-Vajanský).
V roku 1836 sa zúčastnil na stretnutí štúrovskej mládeže na Devíne, kde prijal slovanské meno Miloslav. O rok neskôr sa stal aktívnym členom tajného spolku Vzájomnosť. V júli 1843 sa na jeho fare v Hlbokom uskutočnilo stretnutie so Štúrom a Hodžom, na ktorom na základe spoločnej dohody rozhodli o prijatí stredoslovenského jazyka za základ celonárodného spisovného slovenského jazyka, ktorý mal slúžiť na zjednotenie národnobuditeľského hnutia, no taktiež ako prostriedok osvety, vzdelanosti a kultúry pre široké vrstvy národa. V meruôsmych rokoch sa stal vedúcou postavou revolučného pohybu na Slovensku. Inicioval prijatie celonárodného program Žiadostí slovenského národa na pamätnom zhromaždení v Liptovskom Mikuláši v máji 1848 a v septembri toho istého roku i vytvorenie (spolu so Štúrom a Hodžom) prvej Slovenskej národnej rady.
Na Hurbana vydali zatykač, preto odišiel do českých krajín, zúčastnil sa na Slovanskom zjazde v Prahe a neskôr sa spolu so Štúrom presunul do Chorvátska a Srbska, odkiaľ naďalej pracoval na podpore slovenského revolučného hnutia. Hurbanova spisovateľská, redaktorská i publicistická tvorba mala vždy pečať aktuálnosti a spoločenskej angažovanosti. V próze to vidieť predovšetkým na jeho realistických poviedkach, akými sú Korytnické poháriky, Od Silvestra do Troch kráľov, vo fejtóne Prechádzky po považskom svete a pod. Výraznú publicistickú formu majú hlavne jeho diela určené ľudovým vrstvám, akým je napríklad Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných.
Zaujímavá je aj cestopisná reportáž z roku 1839 s názvom Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách. Jeho osobitným vkladom do slovenského kultúrneho života bolo redigovanie Slovenských pohľadov (dnes jedného z najstarších literárnych časopisov v Európe), ktoré vydával v rokoch 1846 – 1847 a po prestávke v rokoch 1851 – 1852. A práve tieto roky sa viažu na Hurbanove návštevy v Skalici, kde úzko spolupracoval so Škarniclovskou tlačiarňou (súčasné Západoslovenské tlačiarne), ktorá tlačila prvé dva ročníky Slovenských pohľadov i almanach Nitra. J. M. Hurban pri premiestnení Slovenských pohľadov zo Skalice do Trnavy v roku 1852 v 13. čísle ich tretieho ročníka napísal: „Lúčime sa menovite s p. p. Škarniclovci s oddavaním jim úplnej vďaky i chvály za ich služby nám preukázané. Oni zasluhujú dôveru slovenských spisovateľov a my porúčame tlačiareň jejich velact. obecenstvu tým väčšmi, že je ona ústav k napomoženiu osvety a vzdelanosti medzi nami veľkými obeťami kroz pochválených pánov zdokonalený a všetkým potrebným zaopatrený.“
Oprávnene preto tróni v budove NR SR busta J. M. Hurbana s jeho slovami: „Sláva národa hodná je obetí.“