Dušan Jurkovič (23. 8. 1868, Turá Lúka – 20. 12. 1947, Bratislava), básnik dreva, prvý národný umelec, vnuk Samuela Jurkoviča, zakladateľa Gazdovského spolku v Sobotišti, syn turolúckeho a brezovského novinára Juraja Jurkoviča, švagra J. M. Hurbana, patrí nepochybne k najvýznamnejším slovenským architektom. Skaličania môžu v meste obdivovať viaceré architektonické skvosty, ktoré projektoval. Takým je napríklad Skalický kruh, ktorému vdýchol dušu už po bohatých skúsenostiach so stavbami v Luhačoviciach. K mestu mal bohaté väzby – bolo to nielen veľké priateľstvo s Dr. Pavlom Blahom, ale predovšetkým fakt, že Skalica sa stala ozajstnou oázou života jeho rodičov a sestier, kde im vybudoval malebný domček na Dolných majeroch.
Kruh, odovzdaný svojmu ľudovýchovnému poslaniu na skalické hody roku 1905, fascinuje každého svojou umeleckou výzdobou, hýriacou nádherou jemne ladených farieb a nepreberným bohatstvom v sebe zhromaždených vzácnych pokladov ľudovej kultúry. Stopy Jurkovičovho majstrovstva nesie napríklad aj búda Blahovcov v skalických Zlodejovciach. Dušan Jurkovič mal jemný zmysel nielen pre ľudovú architektúru, ale i pre patinou dýchajúce čaro historických stavebných pamiatok, ktoré vedel nevtieravo sprístupniť modernému človeku. Svedčia o tom mnohé umelecké úpravy a adaptácie, napríklad kaštieľ v Spišskom Štiavniku. S dojímavou pietou pracoval na umeleckých úpravách vojnových hrobov a cintorínov, najmä v Haliči, a svojich stavbách pamätníkov, z ktorých je najmonumentálnejším a umelecky najcennejším Štefánikova mohyla na Bradle.