Potočná ulica bola v celom historickom oblúku najdlhšou ulicou Skalice (ak nie je ešte stále najdlhšou) – jej počiatky siahajú s najväčšou pravdepodobnosťou do 14. až 15. storočia. Pôvodné Rzytopasy – Ritterpas (Řitopas) zaberali oproti súčasnosti širšie územie (dnešnú Potočnú a Sasinkovu ulicu), predpokladá sa, že oficiálny názov bol Rittergasse (Rytierska ulica). V symbolickom erbovom znaku si niesla viaceré pomenovania: Felső patak utca (Horná potočná ulica), Alső patak utca (Dolná potočná ulica), po vzniku Česko-Slovenska Masarykova, potom Rázusova, vzápätí opäť Masarykova, naostatok Gottwaldova a po novembri 1989 dostala terajší názov, pre jej pomenovanie najpríznačnejší – líniu ulice totiž tvoril Stračinský potok, ktorý tiekol jej stredom, ulica od hornej časti (mlyna) až po dolnú časť sledovala vrstevnicu hradieb. Na dolnom konci ulice, v podstate pri výtoku Stračinského potoka z mesta, stála budova pivovaru, okolo ktorej bola pomerne hustá zástavba. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia skraja Predmestia odrazili krytou šachtou potok doprava, a pri dome, ktorý dlho obývala rodina Vlčejovcov, sa spojil so Zlatnickým potokom. Vody obidvoch potokov pretekali popod Zelený most až na Splávek a potom ešte ďalej cez Salajku až k jednému z kanálov, spojených s Moravou. Dnes už je toto všetko ukryté v potrebnej hĺbke pod ulicami, dvojitý potok vyteká na svet až na Salajke. To len na margo… Pozdĺž zasypaného potoka sú vysadené po celej Potočnej ulici lipy a zopár gaštanov, ktoré dnes tvoria jej dominantu s nádhernou prírodnou scenériou.
Ulica bola už v dávnych časoch najvýznamnejšou ulicou mesta, s najväčším počtom domov v Skalici usadenej šľachty a popredných mešťanov. Navyše z toho obdobia sa zachoval značný počet archívnych dokumentov, napríklad v listine z roku 1578 sa spomína, že za hradbami, hneď pri vtoku Stračinského potoka, stál mlyn, ktorý predával šľachtic Peter Bellay, v listine z roku 1582 zase, že Ján Koss kúpil dom „na rohu blízko mostka“, v listine z roku 1609 sa konštatuje, že potok sa využíva na pranie bielizne. Ulica s pomerne hustou zástavbou často podliehala ničivej sile požiarov. Oheň v roku 1601 napáchal značné škody, horelo aj v rozpätí rokov 1603 až 1612. Poukazujú na to zápisy z 15. mája 1601, keď viacerí majitelia predávali svoje vyhoreté domy. Nie inak to bolo i v rokoch 1608 až 1612. V roku 1613 ulica prichýlila aj skalických evanjelikov – Františka Bogathyho, Gašpara Rakolupského, Jána Jasenského, Františka Zambatyho a ďalších šľachticov. Peter Révay, trenčiansky župan, strážca uhorskej koruny a kráľovský radca, im predal svoj dom na výkon bohoslužieb, ktorý bol situovaný na mieste terajšie kostola a kláštora milosrdných bratov.
Ulica sa vyznačuje rôznorodou historickou zástavbou. V jej dolnej časti sú situované meštianske domy palácového typu so sakrálnymi stavbami paulínskeho kostola s kláštorom. Horná časť ulice je charakteristická zväčša prízemnou zástavbou domov vidieckeho typu, s kostolom a kláštorom milosrdných bratov a radom meštianskych domov. Paradoxom je, že ulica nemala až do šesťdesiatych rokov 20. storočia upravený dláždený povrch, až začiatkom 20. storočia vybudovali chodníky a v jeho prvej polovici verejné osvetlenie. Pokiaľ ide o sochy a pamätníky, umiestnené na Potočnej ulici, musíme sa vrátiť trocha do histórie. V stredovom pásme ulice, v mieste premostenia potoka, inštalovali v polovici 18. storočia sochy sv. Jána Nepomuckého a sv. Floriána, ktoré, žiaľ, v čase komunistického režimu premiestnili – na svoje miesto sa dostali až po roku 1989. V dolnej časti ulice vybudovali v 30. rokoch minulého storočia Pomník padlým v prvej svetovej vojne, obkrúžený parkovou zeleňou.
Žiaľ, veľkoplošná asanácia pôvodnej krídlovej štruktúry meštianskych domov v dolnej časti ulice sa koncom 20. storočia negatívne podpísala pod jej urbanistický vzhľad, vznikla tak, z pamiatkového hľadiska, nevhodná solitérna zástavba troch monoblokových štruktúr veľkopredajní a novostavby poštového úradu (na jeho mieste stál môj rodný dom). Na začiatku 21. storočia obnovili na Potočnej ulici exteriér architektonicky vzácneho Taynayovského domu (č. 31) s vysunutým hranatým arkierom a kamenným vstupným portálom s dátumom 1675 a so skratkou mena majiteľa i jeho profesie (dnes skôr známy ako Príkazských dom), v ktorom v rokoch 1874 – 1877 žil Svetozár Hurban Vajanský (pôsobil tu ako advokát). Dom v roku 2001 vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku, v druhej polovici 17. a na začiatku 18. storočia patril, ako sme naznačili, zámožnému Jánovi Taynayovi, skalickému kráľovskému tridsiatnikovi, dvojnásobnému richtárovi mesta. Keď dom v roku 1670 kupoval od grófa Adama Cobora, objekt už mal pravdepodobne dnešnú veľkosť. Pod dohľadom pamiatkarov zrekonštruovali aj dva prízemné meštianske domy – čísla 33 (dnes je tam kvetinárstvo) a 48. V prvom zachovali niektoré slohové dvere, renovovali dvojpriestorový gotický suterén atď., pri druhom ponechali kamenný suterén s armovaním renesančného portálu, zaklenutý trakt prízemia, obnovili slohovú uličnú fasádu s novými výplňami okien aj dverí. U oboch objektov sa realizovali nové obytné podkrovia, z ulice presvetlené širšími pultovými vikiermi.
Na Potočnej ulici nájdeme viacero pamätných tabúľ: národovca a lekára Pavla Blaha (rodný dom pod číslom 6), evanjelických kňazov a spisovateľov Martina Laučeka, Bohuslava Tablica, Daniela Licharda, Michala Boora, Jozefa Holubyho, Jána Ďuroviča a Rudolfa Koštiala (budova evanjelickej fary pod číslom 17), jazykovedca, akademika Ľudovíta Nováka (rodný dom pod číslom 46), ľudového liečiteľa Fraňa Madvu (budova Kláštora milosrdných bratov s lekárňou); neďaleko, na mieste, kde stával rodný dom, je socha Františka Krištofa Veselého. A nesmieme obísť ani rodný dom (pod číslom 12) katolíckeho kňaza a politika Ľudovíta Okánika, prekvapuje ma však, že doteraz sa nikto nepostaral o to, aby naň umiestnili pamätnú tabuľu. Rovnako nie je tabuľa ani na „Príkazských“ dome, venovaná Vajanskému.
Pavol Dinka