Skalické ulice – Štefana Janšáka

Štefan Janšák

Dr. h. c. Ing. Štefan Janšák (*14. september 1886, Osuské, Záhorie – †8. apríl 1972, Bratislava), slovenský archeológ, diplomat, stavebný odborník a spisovateľ s mnohostrannými záujmami, pochádzal z remeselnícko-roľníckej rodiny s úzkymi kultúrnymi a jazykovými väzbami na Čechy a Moravu. Reálne gymnázium ukončil v Hodoníne, v štúdiu pokračoval na Vysokej škole technickej v Brne, ktorú ukončil v roku 1914. Už v roku 1907 publikoval v Ľudových novinách články o tragédii v Černovej, ktoré štátny prokurátor vyhodnotil ako poburovanie proti uhorskému štátu. Janšáka na osem mesiacov uväznili. Úzko spolupracoval so svojím učiteľom a sponzorom – poslancom uhorského snemu, Skaličanom doktorom Pavlom Blahom. Po prevrate sa zapojil do politickej činnosti už za krátkeho trvania skalickej Dočasnej česko-slovenskej vlády. Vzápätí ho vymenovali za referenta pre verejné práce na Šrobárovom ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, kde zastupoval aj P. Blahu na čele referátu pre poľnohospodárstvo. V roku 1920 sa ako hospodársky expert česko-slovenskej vlády zúčastnil na Parížskej mierovej konferencii. V rokoch 1921 až 1923 sa za česko-slovenskú stranu podieľal na príprave reparačnej a obchodnej zmluvy s Maďarskom, v rokoch 1938 – 1939 bol účastný na práci slovensko-maďarskej delimitačnej komisie.

Počas medzivojnového obdobia zastával Štefan Janšák rôzne významné funkcie. Bol predsedom Spolku česko-slovenských inžinierov na Slovensku, členom predsedníctva Obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave a Zväzu slovenských priemyselníkov. Významným štátnym úradníkom ostal aj po roku 1945. Stal sa zástupcom povereníka SNR pre dopravu a verejné práce, prednášal archeológiu na Filozofickej fakulte UK, neskôr aj na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Ako diplomat sa zaslúžil o rozvoj dobrých vzťahov s Francúzskom, prekladal diela z francúzskej literatúry. Dlhé roky bol predsedom spoločnosti Alliance Française v Bratislave a podstatnou mierou sa zaslúžil o otvorenie bratislavského gymnázia s francúzskym vyučovacím jazykom. Patrí k zakladateľom slovenskej archeológie, zanechal množstvo archeologických nálezov (o. i. je objaviteľom keltského opevneného sídliska na vrchu Pohanská v roku 1928), jeho zbierka obsidiánov patrí k najväčšej v strednej Európe.

Štefan Janšák bol mimoriadne literárne činný, čo sa premietlo do 20 samostatných knižných publikácií a do okolo 400 publikovaných štúdií. Je autorom monografie Praveké sídliská s obsidiánovou industriou na východnom Slovensku (1935), vysokoškolskej učebnice Základy archeologických výskumov v teréne (1955), monografických prác a populárno-náučných esejí Lovci hlinených perál (1934), Staré osídlenie Slovenska (1938), Predveké Slovensko (1948), Brány do dávnoveku (1966) a historickej novely Holíčska krásna Helena (1967). Podstatnú časť jeho historiografickej spisby vyplnila biografistika – monografie Daniel Lichard (1912), Život Štefana Fajnora (1935), Andrej Kmeť (1941), Život Dr. Pavla Blahu 1 – 2 (1947) a Dr. Ján Petrikovič (1967). Jeho literárne dielo zavŕšili beletrizované spomienkové knihy Boli časy, boli … (1971) a Posledný suplikant (1973).

Štefan Janšák mal hlboký vzťah ku Skalici a istý čas v nej aj žil. V dvojzväzkovom diele o Dr. Pavlovi Blahovi nielen detailne zachytáva život tejto národnobuditeľskej osobnosti, ale plnokrvne približuje i pulzujúci ruch v meste. Pravda, Skalici venuje pozornosť aj v iných prácach. Vo svojej biografickej štúdii napríklad píše: „Pol dňa stráveného na skalických Pláňavách patrí k najkrajším okamihom môjho archeologického života. Tam som objavil veľmi komplikované zákony starého osídlenia, tam sa mi otvorila brána do celkom nového sveta našich najstarších predkov, ktorí tu žili pred piatimi až siedmimi tisícročiami, tam som pochopil, čo znamená opatrovať vzácne hodnoty, hmotné i rozumové, vytvorené našimi predkami.“ V štúdii Dramatické chvíle v existencii kultúrneho domu v Skalici zase spomína ako spolu s Dr. Pavlom Blahom a Dr. Ľudovítom Okánikom zachraňovali počas prvej svetovej vojny skalický Kruh: „Jedného dňa ma pozvali, ako vedúceho banky, na faru k Dr. Okánikovi. Tam už sedel evanjelický farár Juraj Quotidián a podnikateľ Jozef Parízek. Ich porada sa práve skončila a mne oznámili iba jej výsledok: ‚Štepánku,‘ obrátil sa na mňa Dr. Okánik skalickou slovenčinou, ‚pán Parízek nám predložil plán, jak zachránit náš Kruh‘“. A plán sa po súdnych prieťahoch podaril.

Janšák s veľkou láskou hovorí o Skalici aj v memoárovom diele Posledný suplikant: „Ozaj, koľkožekrát som do mesta zavítal, kedy som ho naposledy navštívil? Zakaždým som si z neho odniesol pekné, radostné, niekedy i žiarivé spomienky. O to srdečnejšie som priľnul k Skalici, ktorá bola gravitačným centrom katolíckej inteligencie a v mojom zápase s biedou tvorila pre mňa prameň permanentných impulzov. Do nej zamierili moje kroky, keď ma kváril nejaký duševný nepokoj, v nej som našiel útočisko kedykoľvek ma tlačila súrna zložitá robota.“

V roku 1930 sa stal Štefan Janšák rytierom a v roku 1934 dôstojníkom francúzskej Čestnej légie. V roku 1947 mu Univerzita Komenského v Bratislave udelila titul Dr. h. c. za zásluhy na rozvoji slovenskej archeológie. V roku 1991 mu in memoriam udelili Rad T. G. Masaryka III. triedy.

Na sklonku života pôsobil Štefan Janšák ako vedec a pedagóg. Zomrel na následky ťažkej choroby, pochovaný je na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.

Pavol Dinka