Spevavý svet Janka Blaha

Dňa 15. septembra si pripomíname stodvadsiate narodeniny jedného z najznámejších skalických rodákov Janka Blaha. Prvý slovenský operný spevák, zberateľ ľudových piesní a hviezda slovenskej kultúry však bol oveľa viac ako len rodák z nášho mesta. Janko Blaho bol a je pre Skalicu fenomén. O to viac, že mnohí z nás majú na neho osobné spomienky. Nám všetkým, ktorí si uchovávame na neho iba čriepky spomienok z útleho detstva, zasiahol ľudsky do života svojou osobnosťou cez našich starších priateľov a jeho i našich rodinných príslušníkov, ktorí sa dodnes radi delia o zážitky s ním. Pre Skalicu sú typické ľudové piesne a láska k vínu a dnes priblížime jeho väzbu k týmto fenoménom. V tomto čísle prinášame niekoľko spomienok prostredníctvom krátkych rozhovorov s ľuďmi, ktorí mu boli a sú nablízku z celkom rôznych dôvodov a tak spolu poskytujú obraz majstra speváka, tatu, pedagóga, hurbanistu a „stríca Jana“ – Janka Blaha.

Mgr. art. Helena Jurasovová,
dcéra, folkloristka, zakladateľka a vedúca súboru Vienok

Dnes by sme chceli rozprávať o Jankovi Blahovi, nie ako o vašom otcovi, ale ako o významnom spevákovi, ktorému ste boli nablízku. Je možné tieto dve časti jeho osobnosti od seba vôbec oddeliť?
Nemožno, lebo hudba nás celý život spájala. Neboli sme si tak nablízku akoby sme si predstavovali, pretože sme nežili spolu. Rodičia boli rozvedení, ja som však chodila do Skalice vždy na celé prázdniny. Ale ako tata hovoril „Hudba je večná. Dobrá hudba a dobrá pieseň ostáva.“ Tá nás celý život spájala. On lásku k ľudovej piesni zdedil po otcovi Pavlovi Blahovi. Je to veľké šťastie od Pána Boha, že som sa narodila v takej rodine.

Ako vnímal váš otec vašu prácu s folklórom?
On mi vždy fandil. On bol nadšený, keď som spolupracovala napríklad na filme – folklórnom pásme „Rozmarín zelený – trdelník pečený“ (1977). Bol hrdý na Vienok, ktorý som založila, viedla a dodnes v ňom pracujem. S Vienkom sme sa presadili so Záhorím – napríklad choreografia „Malá svaďba u Hrebíčkú“ alebo „Jak Skaličané k trdelníku došli“, kde boli použité všetko piesne zo spevníka Záhorácké pjesničky, ktoré zozbieral môj otec.

Určite by bol pyšný aj na predstavenie v činohre SND „Ženský zákon“, zložený z pesničiek zo Záhoria, na ktorom som sa podieľala ako choreografka. A, samozrejme, nemôžeme opomenúť CD Záhorácke pjesničky, vydané pri príležitosti 50. výročia súboru Vienok, ktoré obsahuje výber piesní zo spevníkov naštudované a nahrané spevákmi súboru a kde spievajú aj pravnučky Dr. Janka Blaha. Na CD spolupracoval i Skaličan Miro Buzrla.

Janko Blaho je na Slovensku vnímaný ako náš prvý operný spevák, ale aj ako milovník ľudových piesni. V čom vidíte v tejto oblasti jeho najväčší prínos?
Ja vnímam hlavne jeho obrovský prínos pre ľudovú pieseň. Bol prvý, ktorý v roku 1924 naspieval ľudové piesne v slovenskom rozhlase aj s mojou mamou Helenou Bartošovou. Záhoráckymi pesničkami inšpiroval aj takých hudobných skladateľov ako Ciker, Suchoň, Auer a iných. Napríklad Svätozára Stračinu, autora hudby k filmu Martina Ťapáka „Hanča, Janko, Lucia“ o detských ľudových hrách na Slovensku. V ňom tanec „Lucia“ bol poskladaný zo záhoráckych pesničiek. Film vyhral v roku 1975 v Dubline hlavnú cenu medzinárodného televízneho festivalu.

Obrovskou prácou sú jeho spevníky záhoráckych piesní.
Pri zbieraní materiálu som ho vozila po Zahorí a bolo krásne ho nielen počúvať, ale aj pozorovať. Videla som aký mal pozitívny vzťah k jednoduchým ľuďom. A oni ho mali veľmi radi, on sa nepovyšoval. Oni ho mali radi a radi mu vychádzali v ústrety. Hovoril „Helenko, enom jedekrát chceli za pjesňičku peňíze, ale ostatní bili nadšení!“ Mam veľa kaziet nahraných ako sme chodili po ľuďoch. Okrem piesni čerpal od ľudí zdravý sedliacky rozum. Piesne spracoval do spevníkov. S vydaním prvého mu pomohol Janek Macháček, ktorý bol typograf a vtedy býval u nás na Lermontovej v Bratislave. Bez neho by nevznikli. Keď tata zomieral, smútil, že šiesty spevník nevyšiel. Vyšiel, avšak až po jeho smrti. Ak opomeniem nemocnicu, aj naše posledné stretnutie bolo o piesňach. Bolo to na jar 1981 v rozhlase a hral mi na klavír a zaspieval mi „Zakukala kukulenka“ a „Pri novej vsi je dolina…“ a povedal mi „Helenko, že je pjekná?“ a slzy mal na krajíčku.

To zbieranie piesní bol váš prvý kontakt s folklórom?
Otec začal zbierať piesne, keď som už bola staršia. Úplne prvý kontakt, čo si uvedomujem, bol v Popudinských Močidľanoch, kde som sa sama obliekla do kroja Maryšky Kučerkovej a išla na tancovačku. Avšak základ bol v detstve s Johankou Pekárovou. Jej otec bol u našeho tatu záhradník a bývali u nás. Naspieval tatovi ľudové pesničky a my sme s Johankou u toho tancovali, či skôr krútili sa. Neskôr, ako som spomínala, som otca vozila, keď zbieral ľudové piesne po celom Záhorí. Takto začala moja cesta.

V rodnej Skalici je jeho meno späté s folklórom a tým, samozrejme, aj s vínom.
Víno mal spojene s piesňou. Bol v spolku hurbanistov, tam spievali pri vine stále. Keď sa stretli, vždy sa pomodlili a potom zaspievali svätú pieseň „Ty svatý Urbane“. Chodil na víno aj ku Kadlečíkovi, hadričkárovi, aj tam spieval, ale nikdy nie sprosté a dvojzmyselné pesničky. Miloval „Vínečko v másku mám pro ťa lásku, tak sa do mňa táhneš jak po povrázku…“

Pred krátkym časom vám prezidentka Slovenskej republiky udelila Pribinov kríž II. triedy za celoživotné mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky, osobitne v umelecko-vzdelávacej činnosti v oblasti detského scénického folklorizmu. Srdečne k tomu gratulujeme. Pociťujete tento akt ako zavŕšenie cesty, na ktorú vás priviedol váš otec?
To by bol otec pyšný! Ten by plakal od radosti. Je to obrovské ocenenie, veľmi si ho vážim, ale nie je to zavŕšenie, pokračujem. Teraz to bude tanec zo Záhorskej Bystrice. Na tej ceste, ktorú ste spomínali, je už dosť plno – pokračujú po nej dcéry Jelka a Dana, vnučky Barbora a Jana pracujú vo Vienku, vypomáhajú vnučky Linda, Simonka. Syn Bohumil mi pomohol vydať knihu „Vienok je môj život“. Verím, že raz žezlo prevezmú vnučka Saška a môj jednoročný pravnuk Janko Blaho. Ako hovoril tata: „Tebja sem to naučil, ti to naučíš svoje ďeťi a takto sa stane ludová pjesňička nesmrtelná“.

Univ. prof. Mgr. art. Eva Blahová,
dcéra, speváčka, hudobná pedagogička

Ste poprednou osobnosťou vážnej hudby na Slovensku, opernou speváčkou, profesorkou a významnou pedagogičkou v tejto oblasti. Je jasné, že na vašom profesionálnom nasmerovaní mal na počiatku veľkú zásluhu váš otec Janko Blaho. Podpísala sa na vás a vašej umeleckej činnosti aj jeho láska k ľudovej piesni?
Práve cez ľudovú pieseň som sa dopracovala k svojej speváckej a pedagogickej kariére. Už ako štvorročná som v pásme „Skalická svadba“ spievala ľudovú pieseň „Černá vlna na bílém baránku …“ Bola som malá a museli ma postaviť na stoličku, aby som dočiahla na mikrofón. Je to jeden z mojich prvých kontaktov s ľudovou piesňou, čo si pamätám.

Spievali ste niekedy už ako renomovaná speváčka na pódiu nejakú záhorácku ľudovú pieseň?
Začala som v rannom detstve a vďaka otcovi som, samozrejme, spievala s významnými ľudovými hudbami na Slovensku – Farkašovcami, ľudovou hudbou Rinalda Oláha, Berkyovcami, starším aj mladším, Orchestrom ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu (OĽUN), Brnenským rozhlasovým orchestrom lidových nástroju (BROLN), … Aj neskôr ma sprevádzala ľudová pieseň v rôznych programoch v televízii.

Aký je váš vzťah k folklóru, ktorý je tak pevnou súčasťou vášho rodného mesta?
Samozrejme, vďaka otcovi, cez väzby cez ľudovú pieseň, ale i tradície, kroje a rôzne stretnutia s členmi Skaličanu, Slováckeho krúžku a hudobníkmi z moravsko-slovenského regiónu, hlavne zo Strážnice. Rada spomínam na vynikajúceho primáša Slávka Volavého, s ktorým sa otec veľmi dobre poznal, spolupracoval a ktorého husle ho odprevádzali na poslednej ceste. Moravskí speváci majú vynikajúce hlasy a skvelú interpretáciu ľudových piesní. Moraváci sú skvelí vo vysokej hlasovej polohe, tam dominujú. Rovnaké piesne ako zo Záhoria nachádzame s malými úpravami aj za Moravou. Je zaujímavé pozorovať ako pieseň putuje a ako sa pretvára medzi regiónmi. Otcovým zámerom bolo do svojich spevníkov zbierať autentické ľudové piesne zo Záhoria. Hovoril perfektne maďarsky, nemecky aj česky, čo mu umožňovalo identifikovať pôvod ľudovej piesne a bol na to skutočným odborníkom.

Máte nejakú obľúbenú pieseň zo spevníkov vášho otca?
Tých je veľa, no najradšej mám „Chodňíček bjelaví…“ a „Zelenaj sa zelenaj, zelená trávičko…“. Mala som bohatý repertoár zo záhoráckeho regiónu z otcovho spevníka. Keď ma Eugen Suchoň počul spievať „Ty Kúty, ty Kúty, ti kúcanské humna…“, inšpirovalo ho to k úprave ľudových piesní z Kútov, odkiaľ mal sám predkov. Osobne ma požiadal o výber piesní z otcovho spevníka a šesť z nich upravil do piesňového cyklu „Kúcanské piesne“. Kuriozitou je skutočnosť, že som ich premiérovala so symfonickým orchestrom na medzinárodnej súťaži v českej a slovenskej hudbe v Montreali v Kanade, kde som bola v porote. Významnou zložkou mojej koncertnej činnosti boli i úpravy záhoráckych ľudových piesní od Milana Licharda, Viliama Figuša-Bystrého, či Vítězslava Nováka, ktoré poznal v interpretácii môjho starečka Pavla Blaha a venoval mu jeden celý cyklus záhoráckych piesní.

Ako vidno, nie je možné oddeliť ľudovú pieseň od vážnej hudby. Ovplyvňovala nielen otca, ale i Mikuláša Schneidera Trnavského, s ktorým sa výborne poznal a bol jedným z prvých intreprétov jeho umelých ľudových piesní, napríklad „Keby som bol vtáčkom“.
Otec bol napokon i pri zrode dnes už medzinárodnej súťaže M. S. Trnavského a bol prvým predsedom súťaže. Ja som najskôr sama súťažila a neskôr som prevzala po ňom štafetu, najprv ako členka poroty, dnes už predsedníčka. Súťaž má už päťdesiat rokov a tento rok sme mali rekordný počet prihlásených, 121 z pätnástich krajín sveta. Otec, ako operný spevák, no i jeho láska k ľudovej piesni, ma rôznymi cestami priviedli až k mojej profesii vo vážnej hudbe.

Aleš Macháček,
rodinný priateľ, hurbanista

Viprávjali ste nám aj s mojim tatkú historki o Jankovi Blahovi mockrát, ale mohel bis našim čitatelom povjeďet, jak ste sa s Jankem Blahú spoznali?
Mi sme sa do teho naroďili. Naši, mama Priska Macháčková a tata Ján Macháček, bili s Jankem Blahú velkí kamarádi. Poznali sa s tatú od mláďá, šak bili obádvá ze Skalice. Už náš stareček sa poznali s Jankovím otcem, doktorem Pavlem Blahú. Naša mama (moja a bratra Peťu) bila velice dobrá kamarátka s prvú ženú Janka Blaha Helenú Bartošovú. Mama bila vichírená krajčírka a tak pro ňu aj často šila. Naši mjeli sobáš u Urbánka a prvá žena Helena s Jankem im bili za svjetkú. Svaďba bila u nich, v Blahovskej zahraďe, dnes vedlá hotelu svatá Ludmila.

Jak ste ho jak ďecka vňímali?
Mi, ďecka, si ho pamatujeme aš s jeho druhú ženú, tetú Julkú. Ríkali sme mu strícu Jane. Bil kamarátskí, príjemní, prosťe veselá kopa. Nás s bratrem sa dokonca snažil naučit spívat pjesňički, ale šak víš, sme hluchí jak polena, teda, bez talentu. Tak potom našemu tatovi enom povjeďel: „Zbitečňe ich netrap.“

Ďeda si s Jankem Blahú zaspíval rát, ale dokonca tak trochu aj spolupracovali.
V 50. rokoch, ket náš tata robil v Bratislavje, bíval u Blahovcú na Lermontovej. Tata mjel akcie v tlačárňi, kde robil a návédel stríca Jana na vidáňí záhoráckích pjesňiček a pomohel mu s tím. Vtedi to robili dokonca v dvoch tlačárňách, kvúli notám, lebo to nebilo tak jednoduché vitlačit jak dnes. Obráski od Martina Benku a Antoša Frolku, co sú na obálce zpjevňíkú, kúpil náš tata, abi ich použil na obálku.

Vím, že „stríc Jan“ bil doma už v Bratislavje, ale často bíval aj ve Skalici.
Za vojni bívala teta Julka s ďeckama ve Skalici, tak náš tata se strícem Janem strážili v Bratislevje jejich dúm. Ani jeden neveďeli varit, len švareňinu, tak ju mjeli ráno, na obed aj večer. Mjel rát né len dobré pjesnički, ale aj dobré ídlo a dobré víno. Po vojňe v 50. rokoch jezďil do Skalice aj sám. Ket došel k nám dom, pítával sa našej mami „Pirinko, kedi budeš varit rajčákovú omáčku?“ Ináč, ket bil zrovna ve Skalici sám, stravoval sa na hoteli, ale na maminu rajčákovú omáčku choďil rát. Ket k nám došel, dicki donésel hrsť žiletek. Vtedi sa nové žiletki hnet nekupovali, ale staré sa prebrusovali. Náš tata mjel ručnú brúsku, pridal svoje žiletki a mi sme potom mjeli s bratrem Peťú po večeroch o zábavu postarané.

Nemožeme vinechát ze spomínaňá spolek hurbanistú …
Dicki, ket mjeli bratri hurbanisti u nás siestu, mi ďecka sme čučali na gauči a pozorovali sme ich z okna kuchiňe až do rána. Máme ho zapísaného jak spjeváka ludovích pjesňiček, aj ket víme, že bil špičkoví operňí spjevák. Dicki u nás spomínali rúzné historki a spívali u pohárka vína, a mi sme počúvali s otevrítú hubú až do rána. Nespíval len ket mjel vistúpeňí, vtedi len pobrukoval a išel aj skoro dom. Ináč prví dicki odcházal doktor Šátek a stríc Jan se strícama Janem Hrebíčkem a Lajú Turkovičem choďili ze siesti ze spjevem poslední, a kolkokrát aš nad ránem. Po siesťe brával trdelník, jak ríkával „pro Julinku“. Bratri si často robili napotvoru. Ráz, abi nešel dom s „ďúravím“ trdelníkem, dali mu do ňeho ze srandi pohár z horčičú. Co čert nechcel, spadel, pohár sa v ňem rozbil a tak donésel teťe Julce trdelník horčicoví.

Viďet, že ho to táhlo do Skalice často a celí život.
Choďil do Skalice aj na otočku a spal klidňe v nevitopenej studenej búde, nebil fajnoví. Občas aj v tepli u nás. Často dobjehel za našim tatú do našej búdi aj s kamarádama z Bratislavi, poviprávjali, dali po pohárku a pospívali. Skalicu mjel moc rát, voďil sem rúzné známe osobnosťi a aj také co mohli Skalici pomoct. Poukazoval im mjesto, vzal do sklepa na víno …

Uvjedomovali ste si neskúr, že „stríc Jan“ je vlasňe velice víznamní a slávní muš?
Zažil sem ho jak ďecko, ale aj jak dospelí, ket už mňa bratri hurbanisťi prijali do spolku. Bil stále stejní, kamaráckí. Bavil sa s običajníma luďma a veďel si v hospoďe zaspívat aj s cigánama cigánské. Bil velikí aj tím, že nerobil medzi ľuďma rozďíle.

Mgr. Peter Vašečka,
bývalý primáš Skaličanu

Čo pre vás Janko Blaho v živote znamenal?
Poznali sme sa osobne, ja som mal dvadsať a on okolo sedemdesiat. Dával mi informácie o zbieraní ľudových piesni do mojej diplomovky a tým začal náš vzťah. Neskôr sme sa často stretávali na nahrávkach v rádiu aj televízii, kde s nami so Skaličanom vystupoval. Boli sme, trúfnem si povedať, dobrí známi. Všetci sme si ho vážili za to, koľko krásnych pesničiek pozbieral a podnes v Skaličane tieto pesničky spievame. Jeho práca je na úrovni zberateľa Františka Sušila.

Objavuje sa vám ešte stále jeho odkaz v živote?
V dnešnom uponáhľanom svete je málo radostných udalostí. Mňa však jedna veľmi potešila: Skalická umelecká škola prijala čestný názov „Základná umelecká škola Janka Blaha”. Právom, pretože málokto zo skalických rodákov dokázal lepšie zviditeľniť naše malebné Záhorie a jeho najpôvabnejšie mestečko ako sólista opery SND, hudobný pedagóg, zapisovateľ a interpret skalických i záhoráckych ľudových piesní vôbec – „stríc Janek“.

Mali ste tiež niekoľko výnimočných príležitostí osobne sa s ním stretnúť.
Prvýkrát to bolo u neho v búde, keď sme ako študenti písali projekt o jeho spevníkoch. Nikdy nezabudnem s akou láskou a zanietením rozprával príbeh túlavého muzikanta, ktorý sa túlal po záhorských dedinských spevákoch a priamo na mieste zapisoval takmer zabudnuté piesne. V prvých rokoch bez nahrávacej techniky, neskôr s magnetofónom, precestoval s kamarátom na motorke celé Malé Karpaty, od Bratislavy po Skalicu. Zapísal a znotoval viac ako 1200 piesní, ktoré neskôr vydal a tým mnohé aj zachránil pred zabudnutím. Pre nás, muzikantov sú jeho zborníky nevyčerpateľným žriedlom klenotov ľudovej kultúry. Dodnes sa nimi dopĺňa repertoár folklórnych súborov.

Janko Blaho požíval veľkú úctu a bol veľmi obľúbený spoločník. Pamätáte si ho rovnako?
Jedného krásneho 25. septembra na skúške cimbalovky súboru Skaličan kohosi napadlo: „Chalani, Janko Blaho má dneska narodky, poďme mu zahrát!“ Slovo dalo slovo, cimbal šup na káru, basu, husle do rúk a za pol hodiny už hučal chlapský chorál s cimbalovkou „Starý náš, starý náš, šedivú hlavu máš …“ Od Siahovej búdy k Urbánku a Hájku to vracala ozvena. Vtom sa zažalo, otvorili sa dvere, vyšiel oslávenec, muzika prestala hrať a spievať, a skríkla: „Strícu Janku, šecko najlepší k narodeninám!“ Rozžiaril sa radosťou: „Jééé, ďekuju chlapci, to su rád, že ste došli, poďte dál, posaďte sa, ale mosíte chvilku počkat, enom co skočím pro Jožku Hrebíčka.“ Bolo nám to divné, ale o chvíľu sme všetko pochopili. Janko aj Jožka došli ovešaní demižónmi s červeným. A už sa nalievalo, pilo a spievalo pri muzike až do rána bieleho. Strýc Janek mal takú veselú oslavu, že už nemal vlastného vína ani kvapku.

Spolupracovali ste aj profesionálne?
Veľakrát sme sa s Jankom Blahom stretli, hlavne v štúdiách pri nakrúcaní rozhlasových a televíznych relácií, z ktorých dve nám utkveli nezabudnuteľne v pamäti. Boli to dokrútka televízneho Silvestra na Pezinskej Babe, kde fungoval burčiak ako televízna rekvizita (veselá vpredu i vzadu), a dokrútka televízneho programu o Skalici a jej folklóre vo Vinárni Skalica, kde bola hlavná rekvizita frankovka (aby bolo veselo, a bolo).

Máte nejaký odkaz Janka Blaha, ktorý vo vás utkvel?
Na „stríca Janka“ nám dnes zostali už len nostalgické spomienky. Navždy nám v nich zostane veselý a usmievavý, s rozžiarenými očami. Okrem hlbokej brázdy, ktorú vyoral v srdciach skalických folkloristov, zostal po ňom krásny, prácou naplnený umelecký život a jedna vinohradnícka múdrosť, s ktorou sa dá krásne dožiť až do vysokého veku: „Život je jeden z najťažších, ale dá sa hravo zvládnuť, keď sa žije s červeným (vínom) do bieleho (dňa).“

Mgr. art. Ján Všetečka – Konstanty,
operný spevák, žiak Janka Blaha

Patríte, spolu so svetovou sopranistkou Gabrielou Beňačkovou, k posledným žiakom profesora Dr. Janka Blaha. Aké bolo vaše prvé stretnutie?
Janka Blaha som poznal ihneď pri nástupe na VŠMU, kde som začal študovať herectvo v triede národného umelca Ladislava Chudíka. Od malička som mal blízko k spevu a práve spevom som si dopĺňal hereckú prácu a skúšky. Koncom roka ma oslovil prof. Imrich Godin, či by som nemal záujem využiť spevácke nadanie a prejsť v štúdiu na hudobnú fakultu, samozrejme, do jeho triedy. Spravil som skúšky a prestúpil som. Je to ako v športe, dáko sme si s prof. Godinom „nesadli“. Dnes viem posúdiť objektívnu príčinu tejto skutočnosti. Bol som v jeho triede najmladší a tým pádom som mal hodinu spevu hneď ráno, medzi prvými žiakmi. Spievať vysoké tóny hneď ráno je pre tenoristu mimoriadne ťažké, ba až nemožné, najmä ak pripravujete náročné talianske árie typu Fedora. Nevedel som sa vyrovnať s takto kladenými nárokmi a moje polročné hodnotenie bolo fiaskom. Jediný kto sa ma zastal pred profesorským kolégiom bol profesor Dr. Janko Blaho. Pred všetkými vyhlásil: „Ja to s ním ešte skúsim …“ A tak sa stalo. Vzal ma do svojej triedy a na moje veľké prekvapenie začínali jeho vyučovacie hodiny až okolo jedenástej dopoludnia. Samozrejmosťou bolo mierne rozospievanie, v ktorom ma doslova krotil. „Nekrič!“, prízvukoval, „Spívaj tak, jak ti huba narostla. Žiadne talianske árie – spívaj Skalica je pjekné město, pres ňú chodníček …“ Bol to doslova liek – na hlasivky a na dušu. Rozumel som textu, rozumel som prístupu profesora a snažil som sa svoju interpretáciu piesne prispôsobiť ním danej predlohe cez ľudovú pieseň. Pedagogická komisia sa na každej skúške zaoberala „zázračnou“ metódou, akou dokázal prof. Blaho „revitalizovať“ môj talent.

Bol váš vzťah napokon bližší ako len medzi učiteľom a žiakom?
Puto profesora a študenta sa prenieslo aj do osobného života. Vzniklo puto ako medzi múdrym otcom a trochu neposlušným synom. Vyučovacie hodiny prebiehali v jeho domácom prostredí na Lermontovovej ulici v Bratislave, v dome, ktorý navrhoval architekt Jurkovič. Malo to všetko atmosféru. Od vynikajúcich koláčikov manželky pána profesora, až po učebňu, plnú spomienok na jeho úspechy v operách …

Pribral vás profesor Blaho so sebou aj do iných svojich aktivít?
Pomáhal som mu zbierať pesničky. Samozrejme, bol som tam zbytočný, lebo jeho fenomenálna pamäť a priame zapisovanie nepotrebovali moju maličkosť. Avšak, boli to skúsenosti. Stretnutia pri vínečku v skalických búdach, debaty o vzniku krojov, spomienky a príhody, … „Janečku“ – tak ma volal pán profesor, „mosíš pít opatrňe, búdy sú v leťe zrádné.“ Samozrejme, keď príjemný chlad vystriedala horúčava hore nad pivnicou, išiel som ako postrelený vojak. Díval som sa z kopca na Skalicu a bol problém prísť dôstojne k nemu domov. Našťastie, jeho manželka nepovedala slovo, dala nám večeru a tvárila sa, že na mne nevidí vínový opar, v ktorého zajatí som tam, v jeho dome, konečne sedel.

Raz ste spomínali, že vás profesor viedol akousi neviditeľnou rukou počas celej speváckej kariéry.
Veľmi ťažko sa mi oddeľuje moja spevácka kariéra od profesora Janka Blaha. Neviem určiť hranice, kde končia jeho ponaučenia a začína moja práca. Je to previazané nakoniec aj vzťahom ku Skalici. Viedol ma počas kariéry, síce neskôr už len obrazne, ale neustále. Spieval som napríklad Traviattu v národnej opere v Sofii. Druhé dejstvo stál nado mnou v roli Germonta fenomenálny bulharský basista. Myslel som, že tým mi mohutným hlasom odtrhne uši! Vtedy som si spomenul na slová pána profesora: „Žádná panika! Spívaj nazálem (pomôcť si zvýraznením hlasu nosom) a nedaj sa strhnút. Ja sem spíval se Šaljapinem a fšecky ansably (spoločný spev, duettá, kvartetá) sem spíval polohlasem a bylo mňa počut!!!!“ Riadil som sa, teda, jeho radou a v televíznom zázname bolo všetko tak, ako má byť! Roky bežali, na mojom konte pribudli desiatky hlavných operných, operetných i muzikálových postáv, a akýkoľvek problém s hlasom som riešil profesorovým: „Spívaj, jak Ťi huba narostla“.

Vždy vás zachránili jeho rady?
Vlastne áno, ale ako každý mladý človek, nie vždy som si nechal poradiť. V politicky turbulentných rokoch normalizácie, ako vychádzajúca muzikálová hviezda, po hlavnej roli amerického muzikálu West Side Story na Novej scéne, kde som spieval Tonyho, som niečo komentoval na oficiálnej recepcii. „Jenečku, víš, jako bych ti to pověděl – měl bys více spívat, a nemluvit.“ Mne to išlo, samozrejme, jedným uchom dnu, druhým von. Spomenul som si na to neskôr, na koncerte pre zaslúžilých členov strany, ktorý usporadúval vtedajší šéf ústavu marxizmu-leninizmu pán Plevza a kde som všetkým členom zaželal pred nadchádzajúcim sviatkom Božie požehnanie. Uvedomil som si kde som v hrobovom tichu, ktoré nasledovalo. Týždeň na to som prechádzal hranice na pozvanie organizácie CIVIS v Taliansku, kde som dostal špičkové spevácke štipendium. Na hraniciach mi zhabali pas a k tomu som dostal zákaz účinkovania na Slovensku. Našťastie, v Brne neplatilo to, čo na Slovensku a boli tam vtedy aj Lasica so Satinským a viacerí priatelia. Pätnásť rokov účinkovania v českých divadlách, operách bola daň, ktorú síce neľutujem, ale vždy mi pripomínali slová pána profesora. Nakoniec som si dal umelecké meno Konstanty – podľa poľského básnika Konstanty Galčinského a Všetečka jednoducho nespieval … Ešte aj po rokoch, ako sólista SND, som dostal zmluvu na moje umelecké meno Konstanty.

Istým vyznaním vďaky bolo aj dielo Dr. Janko Blaho a jeho doba, ktoré ste vydali v roku 2016.
Tento projekt je obrazosled podložený hudbou. Bolo to aj vydané ako brožúra a noty. Akási trojgeneračná spomienka na prvého slovenského profesionálneho sólistu vznikla na základe môjho osobného poznania s týmto významným členom skalickej rodiny. Keď som fotil jeho sochu pred skalickou nemocnicou, uvedomil som si ako tento rod zmenil aj našu prítomnosť. Aké bohatstvo v podobe hlbokej ľudskej múdrosti nám dal do dnešných dní. Môj milovaný profesor Dr. Janko Blaho mi povedal, že mám „vícej spívat a nekritizovat“. Preto by som vám, drahí Skaličania, chcel odkázať, že je pravdou: „Skalica je pjekné mjesto, pres ňu chodníček, vyprovoď ma moja milá, svící měsíček …“

Je aj pre vás, ako rodeného Piešťanca, Skalica pjekné mjesto?
Poznám toto úžasné mesto a veľmi pozorne sledujem, čo sa tu deje v hudbe, v múzeu, obdivujem osobnosti Skalice, poznám to celé aj v previazaní na otca Janka Blaha, MUDr. Pavla Blaha. Sledujem folkloristu pána Michaloviča s jeho vynikajúcou muzikou, aktivity múzea na čele s jeho riaditeľkou pani Drahošovou a nezištnými priateľmi, ktorí mi pomohli obratom opraviť náhodou pokazené auto. Je to iba malá časť, spomínam na vynikajúceho skalického vinára pána Masaryka, Winterberg, s ktorým sme spolupracovali na Taiwanských dňoch v Bratislave. Všetko je to v mojom srdci, veľmi mi chýbajú prerušené stretnutia s týmito ľuďmi. V každom z nich je kus múdrosti predkov, prípadne ich citeľnej chvály. Koľko miest sa môže pochváliť takou úžasnou históriou, pretavenou do osobností. Umelci, vinári, lekári a ďalší rad osobností. To je Skalica. Mesto, kde treba s úctou požehnať každý kameň.

PhDr. Peter Michalovič,
muzikológ, primáš Skaličanu

Kam až siahajú tvoje spomienky na Janka Blaha?
Moje spomienky na osobnosť Janka Blaha sú kontinuálne od útlej mladosti. Boli totiž veľmi dobrí priatelia s mojím starým otcom Ferencom Buchtom a jeho rodinou, najmä jeho synom Ľudovítom Buchtom. Symbolicky ich spojil vlastne MUDr. Pavel Blaho, keď ako lekár pri veľmi ťažkom pôrode v novembri 1902 zachránil malého Františka, ktorý, keď konečne vydal zo seba túžobne očakávaný detský plač, Blaho vyriekol vetu ako nejaká sudička, ktorú mi stareček potom tisíckrát zopakoval v rámci obľúbeného rodinného príbehu: Ten bude spjevákem! A veru aj bol. Spev sa preniesol i na syna Ľudovíta (1928-1995), ktorého v Bratislave srdečne prijala rodina Janka Blaha a nejaký čas u nich aj býval. Stretali sa pri práci ako profesionálni speváci i ako priatelia, napríklad v Slováckom krúžku v Bratislave alebo ako bratia v Spolku sv. Hurbana v Skalici. Vždy to bolo – v mojich detských očiach – veľmi srdečné a veselé stretnutie, keď sa Janko Blaho zastavil za starečkom v Dubovej ulici na kus reči a pre kus trdelníka od Julinky, mojej starenky. Častokrát až keď odišiel, som si to uvedomil a starečkovi povedal: „Starečku, ale šak to bil národňí umjelec!“ Na to mal, ako vždy, stareček hneď pripravenú odpoveď: „Šak ano, Blaho je národňí umjelec v Braťislavje, a já ve Skalici!“ Neviem, či som sa vtedy zasmial, ale úplne mi stačí, že sa nad tým pousmejem dnes. Aj preto som sa vždy tak rád rozprával so starečkom Ferencom, lebo sa so mnou bavil ako s dospelým.

Spomenieš si aj na posledné stretnutia s ním?
Pamätám si, že niekedy koncom sedemdesiatych rokov prišiel Janko Blaho na nácvik Skaličanu. Mali sme sústredenie Skaličanu v Skaličane (rekreačnej chate, ktorú starším Skaličanom netreba zvlášť predstavovať) v Zlatníckej doline. A skúšali sme, myslím, piesne Mokrohajské pole je pjekňe zorané a Macejko, Macejko, ktoré sa použili do folklórneho filmového dokumentu Vjej vjetríčku v roku 1980, asi posledného oficiálneho filmového záznamu s týmto umelcom, pretože rok nato Janko Blaho zomrel.

Blahove spevníky boli pre folkloristov cenným zdrojom obohacovania repertoáru …
S piesňami zo spevníkov Janka Blaha som sa neskôr stretal najmä cez spoluprácu s dcérou J. Blaha, pani Helenou Jurasovovou, pri práci na nových tancoch pre Skaličan, resp. pre Vienok, alebo ako spoluinterpret pri jej osobitom spevnom prednese záhorských piesní. Spevníky Janka Blaha boli pre mňa akousi folklórno-hudobnou bibliou. V súbore Skaličan som z nich čerpal v mojich prvých hudobných úpravách, nosil som ich väčšinou pri sebe, aby som si mohol napríklad i pri cestovaní v nich čítať (a v duchu spievať). A to sa dá, vlastne donekonečna, pretože, aj keď tie piesne už ako-tak poznáte, vždy k nim pristupujete podľa určitého kritéria a hľadáte niečo iné – napríklad žánrovo podobné piesne (ľúbostné, regrútske, tanečné apod.), alebo piesne späté s určitou vývinovou a tonálnou vrstvou, alebo piesne z určitého mikroregiónu či obce a podobne.

Prečo ste sa rozhodli nanovo spracovať súborné vydanie jeho Záhoráckych pjesničiek?
Ako pracovník skalického múzea som cítil, že raz príde čas, keď sa budem musieť zaoberať reedíciou Blahových spevníkov. Najideálnejšou podobou vydania bolo súborné vydanie s novými registrami. Keďže sme mali značné množstvo sprievodného materiálu k spevníkom v pozostalosti dr. Janka Blaha (uloženej v Záhorskom múzeu v Skalici), využili sme maximálne kapacitu nového vydania a zaradili doň jednak Blahove texty, súvisiace s pôvodnými vydaniami spevníkov, ale i nové texty editora a redakcie. Bezprostredným impulzom, ktorý odštartoval prácu na novom vydaní, bol telefonát Vlada Godára, hudobného skladateľa, muzikológa, môjho vzácneho priateľa, ktorý ponúkol za Hudobné centrum v Bratislave (riaditeľ Igor Valentovič) spoluprácu skalickému múzeu. Musím povedať, aspoň za mňa, že to bola síce intenzívna a časovo náročná, ale veľmi konštruktívna a inšpirujúca práca. Nepamätám si, že by sme museli riešiť nejaký väčší problém.

To vyzerá ako príjemná práca v kruhu priateľov …
Zo súčasného pohľadu je to vlastne tak. Na korektúry textov piesní som mal vyhliadnutú literárnu historičku Evu Fordinálovú, s ktorou sa dlho poznáme, napríklad aj z redakcie časopisu Záhorie. Trochu som sa obával, že sa zľakne toho množstva vyše 1200 piesní. Avšak stačilo, že sa do nich so zaujatím začítala, a už som videl, že to bude dobré; postupne mi s nadšením prinášala podľa abecedy nové a nové korektúry piesní. Som rád, že ju táto práca na súbornom vydaní evidentne zaujala. Rodinné pramene, údaje, fotografie a podobné som riešil zasa s dcérou J. Blaha Evou Blahovou, ktorá venovala skalickému múzeu veľkú časť pozostalosti po otcovi. A to som netušil, že keď prídem na prvé stretnutie s grafickým štúdiom Pergamen v Trnave, privíta ma konškolák z vysokoškolských štúdií v Nitre Juraj Demovič. I vďaka jeho citlivému prístupu ku grafickej stránke knihy a obálky sa podarilo dotiahnuť toto dielko do zdarného konca.

Všetkým srdečne ďakujem za rozhovory a krásne ľudské spomínanie na Janka Blaha.

Želmíra Macháčková