Spomínky na trdlovaní

Archív: rodina Macháčkova

Skalickí trdelňík – dvje jednoduché slova, keré dneskaj široko-daleko ďelajú slávu našému mjestu a šikovním pekarom.

Nebívalo to tak odjakživa. Pékel sa trdelňík a hotovo. Príležitosťí k temu bilo počas roka dosť. Fašank, zabijački, aldamáš na drápaňí pérá, šlahačka, oslavi v roďiňe, kršťenki, prvé prímaňí, birmúfka a najviec svaďbi. Ňikoho až tak nezajímalo, gdo do Skalice donésel recepis, alebo gdo to prvňí začal péct. Je taková legenda, že to mjel bit kuchar alebo kucharka ve Gvadáňiho paláci negde z Dolňí zemi.

CELÍ ZÁZRAK JE ŤESTO

Já sa scu poďelit s mojíma spomínkama na trdlovaňí tak od roku 1946, teda, po druhej vojňe a to uš sem bil školák. Taťinek bil muzikant, choďil hrávat na zábavi, plese a hlavňe na svaďbi a tak sme mívali kúsek trdelňíka na stoli doma často. Maminka choďívala pomahat do kuchiňe na svaďbách a mjela aj gazďinskú školu. Co sa tíká recepisu, ten sa podlá mňa moc nezmjeňíl. Dúležité je trdlo. To šikovní stolár alebo kolár „vitočíl“ z tvrdého dreva, uďelal vercajch na točeňí, a kucharka mohla mísit. Ťesto je celí zázrak. Mosí bit akurát. Ket neňi dobre vimísené alebo nakislé, tak sa trdelňík nemože podarit. Buť to je drgan alebo popadá do ohňiska. Proto nemohel trdelňík upéct bársgdo. Trdlovávalo sa tam, gde bil dobrí otevrítí komín a akurát sa vňem neúďilo. Hospodár mjel nachistané dobre visušené bukové drevo, nasekané na tenké lúčka, abi nedímilo a pjekňe horalo.

F tich časoch, keré spomínám, bili najznámješí kucharki co pékli trdelňíki tetki Anka Vašečková, svadebňí kucharki Kvaltínová, Mašejka, Jula Buchtová, Margita Kadlečíková, Anka Buchtová, neskúr sestri Anka a Stázka Bránecké, paňi Kollárová, Magda Mazúrová, Milka Stehlíková. Ale ti novší kucharki už pékali v trúbje, pod komínem sa péklo méň. Jak mladí chlapec som chodíval za mládenca na svaďbi a tak sem mjel možnosť teťički poznat a motal sem sa aj pri pečeňí trdelňíku. Nedajbože, abi sa zapomjelo dobre točit. Trdelňík zčerňál na uhel a bila trmavrma. Aj prikládať lúčka mosel opatrňe, ináč trdelňík nebil rovnomjerňe propečení. No bila to celá vjeda, a nakonec dobrota.

Mje uďelál trdla bednár Jan Holek, ťesto sem zamísíl podlé recepisu od paňi Kollárovej. No vísledek bil smutní, lebo sa mje nepodarili a neskúr sem dal drevjené trdla tatovej sestri do Ameriki, ale nevím, či tam trdlovala. Národňí umjelec Dr. Janko Blaho ráz povidal, že „trdelňík je vipečená skalická lakomosť – trochu ťesta, vňútri ňic, navrchu pár orechú“. No, trdelňík tak vipádá, ale s tú lakomosťú to tak nebude. Nech sa dnešňím pekarkám a pekarom trdelňíki dará a nech nám ďelajú enom dobré méno!