Skalické ulice – Doležalova

V januári sme si pripomenuli 320. výročie narodenia Pavla Doležala (* 20. január 1700, Skalica – † 29. november 1778, Vyšná Boca) významného Skaličana, slovenského jazykovedca, autora prvej slovenskej gramatiky, pedagóga, prekladateľa a evanjelického farára. Keďže pochádzal zo známej súkenníckej rodiny, už v detstve pričuchol k tomuto remeslu. Po skončení nižšej školy nemohol pokračovať v štúdiách v Bratislave, ale musel prejsť tvrdou školou súkenníckeho učňa a až po úspešnej vandrovke do Šoprone sa mohol vrátiť znova k múzam. Odtiaľ odišiel na vysokoškolské štúdiá do Nemecka a po ich skončení sa stal vychovávateľom v Lužici a vo Viedni. Po návrate do vlasti sa v Bratislave dostal do užšieho kontaktu s najvýznamnejším vedcom Uhorska Matejom Belom, najprv ako jeho žiak a neskoršie ako jeho oddaný priateľ. Napokon sa stal dvorným kazateľom vysoko vzdelaného Alexeja Prileského v Zemianskom Podhradí, ten ho však pre pokrokové zmýšľanie musel po čase prepustiť. Odišiel preto do Necpál, odkiaľ ho takisto vyhnali, lebo vraj pri vykonávaní funkcie duchovného nerobil rozdiel medzi zemanmi a poddanými. Odsťahoval sa najprv do Dulíc, z ktorých neskoršie presídlil do odľahlej baníckej osady Boce (dnes Nižná Boca), kde biedil až do svojej smrti.

Zdroj: europeana.eu

Aj napriek osobným zložitým problémom sa činorodo venoval vedeckej práci. Za kazateľského pôsobenia v Necpaloch mu v roku 1746 vyšla Grammatica Slavico – Bohemica (Slovensko-česká mluvnica) s predslovom Mateja Bela, ktorý vyznel ako presvedčivá obrana a výrečná chvála slovenčiny: „Naša reč v ničom nezaostáva ani za vážnosťou a vznešenosťou španielčiny, ani za pôvabom a uhladenosťou francúzštiny, ani za vznešenosťou a silou angličtiny, ani za bohatstvom zmyslu a dôrazu nemčiny, ani za mäkkosťou a ľubozvučnosťou taliančiny, a napokon ani za veliteľskou prísnosťou maďarčiny.“ Dielo pozitívne zasiahlo do procesu formovania novodobého slovenského národa.

Doležal svojou Mluvnicou slovensko-českou i svojimi menšími gramatickými prácami, ku ktorým patrí najmä jeho Pravopis česko-slovenský z roku 1752, šlabikár Sama učici abeceda z roku 1742 a Mluvnica latinsko – nemecko – maďarsko – česká z roku 1746, poslúžil vyučovaniu v škole, kultu materinskej reči a rozvíjaniu národného a slovanského povedomia. V skalickom Záhorskom múzeu uchovávajú dosiaľ jeden jej krásny exemplár.

Doležal vo svojej prvej vedecky fundovanej gramatike správne roztriedil slovesá, uviedol rozdiely medzi češtinou a slovenčinou, presne formuloval gramatické pravidlá, o ktoré sa ako vzor oprel Anton Bernolák pri vypracúvaní osnovy svojej Slovenskej gramatiky z roku 1790. Vďaka tomu sa stal nielen priekopníkom skutočne vedeckých metód v našej jazykovede, ale i v pedagogike a metodike vyučovania. Niektoré zo svojich kníh podpísal ako Paulus Doležal Szacolczensis – Skaličan. Sú dôvtipne zostavené a miestami podávajú hravým spôsobom nové poznatky žiakom vo veršoch, ako napríklad pri vysvetľovaní písania litery i: „Ihly nejvíc škodí kůži, zlý jazyk žene i muži.“ Svojím životným dielom sa Pavel Doležal zaradil vedľa Mateja Bela.