Strom s množstvom priateľov

Foto: Želmíra Macháčková

Sú stromy, ktoré pre nás znamenajú oveľa viac, ako len produkciu kyslíka, či príjemný tieň. Sú stromy, ktoré sú súčasťou nášho života. Dve vyznania jednému stromu sa stretli v redakcii zdanlivo náhodou. Pravdou je, že strom, o ktorom nám napísali pani Krakovská a pani Javorská, je možno milovaným stromom ďalších stoviek Skaličanov a pozná ho dokonca ešte omnoho viac ľudí. I vďaka miestu, kde ho nájdeme. Hovoríme o mohutnej lipe na skalickom cintoríne.

ŽIJE SO MNOU SMÚTKY I RADOSTI

Strom, ktorý je súčasťou môjho života, je pre mňa obrovský a krásny. Je veľký a každý krát znovu obdivujem jeho silu a mohutnosť, ktorú sledujem počas môjho života. Jeho miesto, kde rastie sa môže zdať na prvý pohľad veľmi smutné, ale mne toto miesto dáva zmysel. Môj strom, tú „moju“ krásnu lipu, nájdete v Skalici na verejnom mieste pri Dome smútku. Neviem presne koľko môže mať rokov, ale myslím si, že taká lipa môže rásť aj stáročia, aby dorástla do takýchto mohutných rozmerov.

Už ako malé dievča som sa pohybovala v jej blízkosti, hrávali sme sa s kamarátmi z ulice na Kalvárii pri kaplnkách a chodievali sme do okolia cintorínov na biele aj fialové fialky, ktoré tam vždy na jar rozkvitli. Počas leta v jej blízkosti stáli dva stromy bielych moruší, ktoré mali sladké plody a veľmi mi chutili. No a na jeseň som zasa pravidelne zbierala gaštany zo stromov, ktoré vždy padali v okolí evanjelického cintorína. Väčšina tých stromov tam už dnes nie je, avšak lipa tam hrdo stojí dodnes. Strom, ktorý má kvôli tomu, kde stojí akoby posvätné miesto. Koľkokrát si poviem, že tá lipa už veľa videla, veľa si pamätá, zažila si všetky smútky a vzlyky najbližších pri pohrebných obradoch. Vždy v tej smutnej chvíli dokáže ochrániť všetkých užialených ľudí a zobrať ich smútok pod svoje veľké konáre. Keby vedela rozprávať, tak by istotne plakala nad všetkými smutnými chvíľami ľudí, ktorých rovnako videla plakať za svojimi najbližšími. Ako keby lipa rástla a mohutnela zo sĺz smútiacich …

Vidím však pod korunou stromu aj radostný život, keď na lavičkách sedia páriky mladých zaľúbených dvojíc alebo, keď chlapci hľadajú v tomto tajuplnom okolí pokémonov a s mobilmi v rukách behajú okolo lipy. Vtedy toto miesto ožíva radosťou zo života a odháňa spomienky zo smutných chvíľ.

No, najkrajší zmysel svojho života poskytuje lipa na jar. V tomto čase, keď kvitne a pučí, sa vždy pri nej rada zastavím. Poznám tú omamnú vôňu lipového kvetu, ktorá mi pripomína detstvo, kedy sme s otcom chodili pravidelne zbierať lipový kvet na čaj. Ten hlasný zvuk včiel, ktorý zvučí v ušiach v čase kvitnutia, dodáva stromu životnú energiu, ktorú sa snažím z neho načerpať do svojho uponáhľaného sveta.

To je môj strom života. Pre niekoho je to možno prehliadnuteľný, bežný zelený strom, ale pre mňa znamená veľa. Je to kus môjho života, ktorý akoby prežíval a žil so mnou moje smútky, ale aj radosti a strasti, ktoré život ako taký prináša.

Alena Javorská


PATRÍME K SEBE OD DETSTVA

Najkrajší strom v Skalici je lipa na cintoríne, ktorá je tam už dlhé roky. Ja si ju pamätám od mojich detských rokov, keď sme sa hlavne v lete pod ňou hrávali a hľadali osvieženie na lavičke, keď bolo horúco. Je stále krásna. Keď som bola na pohrebe mojej spolužiačke, tak jedna známa povedala, tá lipa je tuná ako zázrak, príjemne sa pod ňou rozjíma a keď je smútok, tak vie aj potešiť a dodať sily, hlavne, keď ju včielky začnú opeľovať. Veľmi rada počúvam vtedy bzukot a myslím si koľko už bolo z nej medu. To mi napadlo, keď som v televízii počula, že nejaký ovocný storočný strom sa stal stromom roka. Naša lipa má určite viac ako sto rokov. Ja mám 77 a už moji rodičia o nej hovorili a radi pod ňou odpočívali.

Helena Krakovská

Foto: Želmíra Macháčková

„NAŠA“ LIPA NA SKALICKOM CINTORÍNE

Lipa na skalickom cintoríne je súčasťou životných príbehov všetkých nás, Skaličanov. Stáročia ticho odprevádza našich predkov na poslednej ceste, stáročia dáva útechu nám, ktorí zatiaľ zostávame. Mohla by rozprávať toľko ľudských príbehov, ale ticho stojí a mlčí … Je to však strom, živý organizmus, a je s ním spojených mnoho nejasností a nepresností, ktoré už zľudoveli. O overené informácie sme požiadali Katarínu Švorcovú z oddelenia výstavby Mestského úradu v Skalici.

Z odbornej stránky strom, ktorý možno aj vy obdivujete na miestnom cintoríne, je lipa veľkolistá (Tilia platyphyllos). V roku 2006 pripravila urbanistka Anna Dobrucká Návrh na vyhlásenie stromu za chránený strom. V ňom v časti Historická hodnota uvádza, že „… termín výsadby stromu nie je známy, zrejme však bol zámerne vysadený a udržiavaný ako orientačný bod v teréne i ako symbol v blízkosti pietneho miesta. Predmetná lipa bola spojením, ekumenickým prvkom medzi katolíkmi a evanjelikmi, pretože Skalický cintorín je rozdelený na katolícku, evanjelickú a židovskú časť. Lipy boli pôvodne vysadené i po obvode cintorína, avšak z nich zostalo pre zlý zdravotný stav už len torzo. Zámerné vysadenie tohto stromu potvrdzuje jeho lokalizácia uprostred nástupného priestoru na cintorín. Táto lipa nebola jedinou na cintoríne, lipy tvorili pozadie pred kalváriu, ktoré bolo na zatrávnenom kopci bez stromov a krov„.

Foto: Želmíra Macháčková

Veľkou otázkou bol jej vek, nakoľko sa traduje, že je stará tristo, možno až štyrosto rokov. V spomínanom dokumente je uvedený dokladovaný vek dvesto (v roku 2006), ale aj odhadovaný vek 200-250 rokov. Lipa je silne spätá so svojím miestom a jej vek by približne zodpovedal veku cintorínov okolo nej. Aj Ferdinand Dúbravský v knihe o Skalici z roku 1921 spomína, že „včulajší cintorín za kalváriou bol vybudovaný už v roku 1760, pravda v menšom rozsahu, ako je teraz“. Susediaci evanjelický vznikol dokonca ešte skôr, už okolo roku 1650.

Lipy sú súčasťou Skalice a majú nielen svojich obdivovateľov, ale aj veľmi zaujímavú históriu. Veľkú pozornosť im venovala v roku 2006 vo svojej diplomovej práci Zuzana Gurinová, vtedy študentka Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva SPU v Nitre. Aj vďaka nej porozprávame o skalických lipách aj nabudúce.

Želmíra Macháčková