Všeobecných historických a hodnotiacich textov o súbore Skaličan bolo uverejnených mnoho. Polstoročie dovtedajšej histórie bolo spracované aj vo výpravnej publikácii Skaličan – 50 rokov folklórneho súboru od Denisy Remišovej, Petra Michaloviča a Vladimíra Slavíka, ktorá vyšla v roku 2004. Ako vždy, no v histórii folklórneho súboru obzvlášť, sú tým najcennejším zdrojom spomienky členov. V tomto prípade už ani nemôžeme byť pri prameni bližšie – o svojom živote so Skaličanom rozpráva bývalý umelecký vedúci a riaditeľ súboru Anton Dinka, ktorý s ním prežil celý ten čas.
SPIEVALA CELÁ RODINA
Milí, starí, mlaďí, Skaličané, ale aj prespolňí! Scu si s vama zaspomínat na roki velice vzdálené a aj na luďí, kerí už nejsú mezi nama, ale ket já sem bil malí, oňi pro naše mjesto hodňe uďelali. Ďelám to aj proto, že mojich vrstevňíkú ubívá a už vám to potom nemá gdo odkázat.
Moje spomienky začnem v rokoch krátko po Druhej svetovej vojne, tak asi v roku 1950. V našej rodine bola hudba a spev od môjho najútlejšieho veku samozrejmá. Otec bol výborný muzikant a od mladosti hrával v dychovkách a neskôr na harmoniku. Matka výborne spievala a často sa stávalo, že v nedeľu popoludní sa v kuchyni „koncertovalo“. Staršia sestra spievala v skalickom speváckom zbore. A keď som troška dorástol, tak aj ja som začal s muzikou a spevom. Najprv to bola hra na husličky, ktoré mi otec kúpil po starom cigánovi od pána Kabelíka.
AKO BOLO NA POČIATKU
Začali sme chodiť do hudobnej školy do františkánskeho kláštora v Skalici. Učili tam učitelia väčšinou z Moravy. Na základnej osemročnej škole učil hudobnú výchovu, slovenčinu, zemepis pán učiteľ Jan Šíma, tiež Moravan. V spolupráci s hudobnou školou založili dychovku, sláčikový orchester, spevácky zbor a tanečný súbor. Riaditeľ hudobnej školy pán Jan Králik založil a viedol cimbalovú muziku. Prvým a vynikajúcim primášom bol Vladimír Nemečkay. Tu sa začala aj dlhoročná sága bratov Křížovcov. Prvý bol Jozef, potom Ferdinand a napokon Janko. Tí neskôr pôsobili v súboroch v Brne, Nitre, Dubnici a, samozrejme, v súbore Skaličan. Tieto detské súbory mali na tú dobu veľmi dobrú úroveň. Jedna pani učiteľka, myslím, že sa volala Vejražková, nás naučila aj jednoduché tance, ktorých pôvod bol asi zo skalickej svadby a tak osem tanečných párov tancovalo v programoch. V roku 1953 sme boli na zájazde v južných Čechách – Krumlove, Vyšším Brode a Hlubokej.
SAMÍ VEĽKÍ MUZIKANTI
Dá sa povedať, že až tam siahajú korene folklórneho diania v Skalici. Viem, že v tých rokoch sa schádzali v Skalici aj starší ľudoví muzikanti – páni Krupka, Smolík, Radič, Kolínek, Vanďura, Lhocký, Štefula, Krajsa a ďalší, ktorí položili základy ľudovej hudby Skaličan. Tak asi v roku 1953 sa k nim pridali speváčky a speváci z mestského spevokolu. V roku 1954 už mali spoločné vystúpenie v Kruhu. Program uvádzal pán učiteľ Pavol Fürstenzeller. Ako ľudový rozprávač vystúpil strýc Pala.
Spomeniem aspoň niektorých účinkujúcich, ktorých si pamätám a ktorí dlhé roky v súbore pracovali. Z muzikantov to boli predovšetkým primáš MUDr. Miroslav Krupka, cimbalista Jozef Kříž, Bohumil Vanďura, Jozef Řepa, MUDr. Takáts, Ľudovít Krajsa, Ludevít Lhocký, Štefan Žúrek, PhMr. Ferdinand Černý, JUDr. Brzobohatý , vynikajúci kontrabasista Rudolf Macháček a ďalší. Nech mi odpustia tí, na ktorých som si nespomenul.
A EŠŤE DALŠÍ A DALŠÍ …
Stríček Štefan Žúrek, viučení zedník, hráli na kladinét. Ďelali v nemocňici na údržbje a ze svojú ženú bívali jak domovňíci na ústavje zdravjá. Pri mjeskej zďi mjeli nasaďení samoroďák a občas nám donésli flašku „zédkového“ na okoštovaňí. Kladinét si nosili v míšku ušitém z černého glótu, vitáhli, zložili a hráli. Neráz sa stalo, že na festivaloch režiséri poskládali vícej muzik dohromadi a strícovi to ladilo aj tak. To neskúr, školovaní muzikant Staňa Kos, ten mosel aj hoďinu pret vistúpeňím žiletkú strúhat bambusoví plátek, točit súdečkama inštrumentu a aš potom to oproboval jak mu to laďí.
Spievali Jarmila Buchtová, Júlia Kazinotová, Anna Bellayová, Mária Řepová, Oľga Novomestská, Mária Michalovičová, Helenka Kazinotová, Gitka Kučerová, Helenka Špalíková, Ladislav Buchta, Pavol Michalovič, Vladimír Špalík, Ján Hránek, Jozef Kučera, Venda Bellay, stríc Pala Fifina, Jozef Bílík, Ján Macháček a ďalší.
SKALIČAN MEDZI NAJLEPŠÍMI
Tak asi rok po tomto vystúpení požiadali známeho skalického družbu strýca Ferenca Buchtu a nacvičili a zaradili do programu skalické svadobné tance. Vznikli dve hudobno-tanečné pásma – Veselo na Záhorí a Rozlúčka s regrútama. V nových, prekrásnych skalických krojoch účinkovali po celej Československej republike. Súbor pracoval pod hlavičkou organizácie ROH (Revolučné odborové hnutie ) pri OÚNZ Skalica; to bol okresný ústav národného zdravia. Vedúcim a dušou bol správca nemocnice pán Ferdinand Hájek. Vďaka nemu mal súbor kroje, nástroje a všetko čo potreboval. Po organizačnej stránke pomáhali pani Emília Podolová a Ladislav Buchta. V tých časoch vznikalo veľa súborov ľudovej umeleckej tvorivosti a súbor piesní a tancov Skaličan patril k tým najlepším. Súbor nacvičoval v priestoroch sokolovne. Musím spomenúť vynikajúcu speváčku, sólistku Máriu Řepovú, ktorá očarila aj na slávnostiach vo Východnej. Ba, pamätám si, že po vystúpení skalických speváčok známy hudobný skladateľ Bartolomej Urbanec povedal, že jeho želaním je, aby niekedy na jeho pohrebe zaspievali práve oni.
AKO SOM ZAČAL V SKALIČANE
Môj súborový život sa začal stretnutím s pánom Pavlom Fürstenzellerom, mojim bývalým triednym učiteľom na osemročnej strednej škole pri kine Sloboda, cez prázdniny roku 1958. „Pán učitel, nemohel bi sem choďit do súboru?“ Povedal mi, že mám prísť do sokolovne na skúšku. Predstavil som sa Dr. Krupkovi a tak som začal spievať aj sólové piesne a tancovať. Moja prvá pesnička bola Múj koňičku rizovraní. Už v decembri 1958 sme išli na prvý zahraničný zájazd, do Maďarska. Do prípravy programu nám prišli pomáhať už vtedy uznávaní odborníci Dr. Klimo, pán Gál a ako hostia s nami účinkovali bývalí tanečníci Lúčnice a SĽUKU (Klimo Ondrejka, Viera Scholtzová, Ida Kassová) a tanečníci z partnerského súboru Kýčera zo Vsetína.
Velice mja prekvapilo, ked na prvňím vistúpeňí v Budapešti začalo obecenstvo nekeré naše pjesňički spívat s nama. Mi ponašém a oňi posvojém. No šak sme bili spolem dlúho v Uhersku.
Mali sme niekoľko vystúpení pre našich krajanov v dolnom Maďarsku a boli to milé stretnutia.
Spívál sem sólovú pjesňičku a dostalo sa mje velikého tléskaňá. Né po hubje, ale aplaus bil velikí. Volali mja spátki na jevišťe. Mjel sem takovú trému, že sem nedokázal aňi otevrít hubu, enom sem cosi zacifrovál pri muzice a odešél sem.
KONIEC PRVEJ ČASTI
Súbor Skaličan patril v tej dobe k mnohým výborným súborom ľudovej umeleckej tvorivosti na Slovensku. Pravidelne sme vystupovali na slávnostiach vo Východnej, Strážnici, Tvrdoniciach, aj na záhoráckych báloch v PKO v Bratislave. Našim stálym hosťom v programoch bol národný umelec Dr. Janko Blaho. Všetko vyzeralo, že budeme hrať, spievať a tancovať naveky, však … O tom, čo prišlo čítajte nabudúce.
