Šup a uš bil v mjechu

Kalvarka patrí ke Skalici stejňe jak vinohradi. Hodňe generácijí tam prožilo kus ďectva a mimo radosťi obcházala Kalvarku aj smrť. Né enom proto, že hore na kríži umíral sin Boží.  V augusťe 1953 sa tam stala smutná tragédia. V bunkri pot vrchňičkú (kúsek nalevo ot Svatého hrobu) sa hráli ďecka, negdo skákal nad bunkrem, hlina sa uvézla a ďecka zasipala. Dvoch chalanú zachráňili, no ďefčica ze zlomením vazem tam umrela.

Svahi okolo celej Kalvarki bili simbolicki obrostlé tŕňovitíma kríčkama. Pot tíma kríčkama žili v norách ďivokí králici a paprikáš s tehoto nočňího hlodafca bila vzácna pochúťka. No chiťit ho nebilo jednoduché, lebo friško utekal a uskakoval do stran. Já sem opčas choďil na králikú s pánem Ferenčákem a jeho sinem, mojím kamarádem. On na viháňaňí králikú z ďúre používal fretku, co je takoví ochočení tchor. Ket sa zvečerilo došli sme g nori, pusťili fretku a šup, uš bil králik v mjechu, ale aj škrabance na rukách.

A zostala mi aj jedna srandovňí spomínka. Rás sme chiťili malého králička, kerí sa mi moc zalúbil a tak sem si ho viptal dom. Mamka mi rekla, že to neňi žádná kočka aňi pes na hráťí, že mi aj tak uteče. Doma sem ho pusťil v izbje, gde mi vbjehel pot skriňu. Otát sem ho viháňal kutáčem, zachvílu vibjehel pres chodbu na dvúr a uš ho nebilo. Mamka jak ďicki mjela pravdu. Určiťe utékel na Kalvarku a mje po ňem ostali enom bopki pot skriňú.

Králikú ďivokích bilo v minulosťi hodňe všeligde okolo Skalice, u pile za nádražím, no najvícej ve vinohradoch. Tam sem na ňich choďil polovat aj já s dobrím strelcem pánem Vladú Dinkú aj s honcem pánem Šohajdú. Koški z ňich vikupoval pán Kadlečík a za peňíski sme si kúpili nové patróni. Aj to bil jeden z poďivních kolobjehú svjeta.

Píšu enom to, co sem v mojem živoťe viďel, čul a zažil.

Miloslav Tomšej st.,
Skaličan ťelem aj dušú