Archív: PhDr. Peter Brezina
Sú príbehy, ktoré sa vynoria z histórie po dlhom čase. Často už nemajú svojich priamych svedkov, no žijú v pamäti a rozprávaní tých, ktorým ich odovzdali.
Jednou z takmer zabudnutých udalostí je aktivita niekoľkých ľudí, ktorí si v období 2. svetovej vojny považovali za svoju ľudskú povinnosť zapojiť sa do odboja proti ľudáckemu režimu vtedajšieho Slovenského štátu, režimu Protektorátu Čechy a Morava a vôbec proti fašizmu ako takému. Výnimočným momentom tohto príbehu bolo, že sa rozhodli zapojiť sa do odboja zostrojením a využitím ponorky vlastnej konštrukcie. Pod vplyvom okolností sa o tom prvýkrát verejne hovorilo až po desiatkach rokov. Skalický historik PhDr. Peter Brezina trpezlivo zbieral informácie a v roku 2013 uverejnil súhrn faktov vo svojom článku v časopise Záhorie. Skalický Obzor zaujímali však bližšie väzby príbehu na naše mesto a tak sme požiadali Petra Brezinu o zvláštny rozhovor pre vás.
DOBRÉ PRÍBEHY PREŽIJÚ
Príbeh skalickej ponorky (na moravskom brehu ju pre zmenu nazývajú rohateckou) Skaličanov z mladšej generácie väčšinou vôbec nezasiahol a vlastne sa o ňom všeobecne ani nevie. Popravde, stavba ponorky v Skalici znie sama o sebe ako značne neuveriteľný príbeh. Ako to, že takáto historka dokázala upadnúť do zabudnutia?
Je to na prvý pohľad v tak nepodstatnom detaile, že takmer všetci zúčastnení odbojári boli miestni živnostníci. Keďže príbeh sa odohrával za druhej svetovej vojny, bola stavba ponorky, samozrejme, v utajení kvôli gestapu a nelegálnej činnosti odbojárov. Po vojne sa o nej chvíľu rozprávalo, no len dovtedy, než komunisti v roku 1948 prevzali úplnú moc. Všetky zásluhy za protifašistický odboj si prisvojili iba v partaji a občianske aktivity boli zamlčiavané, zvlášť, keď po IX. zjazde KSČ v 1949 rozhodli o zrušení živnostníkov. V občianskom odboji ich však bolo veľa, no v súlade s ideológiou bývalý živnostník, ako triedny nepriateľ, nemohol mať rovnaké zásluhy ako komunista. Jednoducho, nehodil sa do profilu revolucionára-robotníka a v 50. rokoch boli dokonca jeho zásluhy priamo potierané.
Z dnešného pohľadu je nepochopiteľné, že prekrucovanie pravdy môže zájsť až tak ďaleko …
Áno, je smutné odopierať zásluhy alebo dokonca trestať za ne. Bolo predsa jedno, kto bojoval za našu slobodu – či komunista, Rus, živnostník alebo Angličan. Mnohí položili svoje životy. Ale to sa deje, čo je ľudstvo ľudstvom, históriu píšu (a prekrúcajú) víťazi.
HLAS SVEDECTIEV NEZANIKOL
Napriek tomu napokon ponorka vyplávala na povrch lokálnej histórie. Boli ste prvý, kto publikoval informácie o udalostiach okolo nej?
Niektoré Informácie o ponorke boli publikovane už pred mojím článkom. Prvé články po roku 1970 v časopise Maľovaný kraj boli od viacerých autorov. Niektorých to zaujímalo ako technická pamiatka, niečo písali ľudia, ktorí sa zaoberali témou okolo odbojárov. Zvláštne postavenie mal jediný očitý svedok – kronikár pán Bíza z Rohatca, ktorý bol ako dieťa prítomný tomu, keď ponorku po povodniach vyplavilo zo dna a zapísal svoj zážitok. Z toho všetkého som neskôr čerpal, overoval a doplňoval moje získané informácie.
Kedy a ako ste sa o stavbe ponorky dozvedeli?
Okolo roku 1980 som hrával karty s pani Helou Masaříkovou a ona medzi rečou spomenula túto historku o ponorke a aktivitách skalických živnostníkov okolo nej, kam patril aj jej manžel. Bavili sme sa o tom viackrát, no ja som to vždy považoval za povedačku a neveril som jej.
Archív: PhDr. Peter Brezina
Neskôr mi fakt existencie ponorky potvrdilo nezávisle na sebe asi šesť pamätníkov, napríklad MUDr. Igor Chaloupka, jeho otec Ján bol člen ilegálnej odbojovej občianskej skupiny a bol popravený s Jaroslavom Klemešom. Ďalším bol Bohuslav Tomis, ktorý bol tiež súčasťou 30-člennej ilegálnej občianskej odbojovej skupiny, rozširujúcej letáky a prevádzajúcej cez hranice. Niektorí boli aktívni pri tvorbe ponorky. A tak som začal pátrať, našielsom články v Maľovanom kraji, stretával ďalších pamätníkov a ich potomkov a začal som skladať skladačku.
LEGENDY VERSUS FAKTY
Prečo váš prvý článok vyšiel až v roku 2013?
Dlho som zbieral informácie a potom, popravde, dlho ležali poznámky v mojom archíve. Prekážali mi nepresnosti v niektorých článkoch zo 70. rokov, kde udalosti okolo ponorky boli omylom prekrútené a nafúknuté. Články šírili medzi ľuďmi nepresné informácie, ako napríklad, že išlo o špionážnu ponorku, ktorá mala zachraňovať anglických letcov a utečencov a prevážať ich z Uherského Hradišťa až k Devínu do Dunaja. Podnet k týmto „dedukciám“ dali zápisy nemeckých gestapákov, ktorí ponorku pri vyšetrovaní spojili so špionážou, nikoho nechytili a uviedli svoje domnienky do protokolov. Na gestape prípad zostal ako nevyriešený a bol založený ad acta. Aby sa skončili tieto povedačky, rozhodol som sa roku 2013 zo svojich poznámok, hlavne informácii od svedkov a ich detí a technických poznatkov, vniesť do prípadu svetlo.
Z Vašich materiálov však vyplýva, že ponorka tejto konštrukcie bola skôr sudom a nebola schopná ponárať a vynárať sa. Na prepravu osôb, pri jej rozmeroch, by bola asi nemožná. Nesporné však je, že bola postavená s týmto úmyslom. Ako bolo možné niečo také ako stavba 3,5 metrovej ponorky v Skalici utajiť? Navyše, jej prepravu do Strážnice a späť …
Prepravovaná bola dokonca niekoľkokrát a na rôzne miesta. Bolo to veľmi nebezpečné, pretože po hrádzi sa stále pohybovala stráž. Vyrobená bola doma u debnára Bohumila Manna v Skalici a vedelo o tom len málo ľudí. Na Baťov kanál v Skalici (dnešný prístav na Baťovom kanále) ju nosili v noci po častiach. Na Baťáku (ľudový názov pre Baťov kanál) bolo vtedy mŕtvo, okolo vody boli húštiny, pohyb začínal až za hranicou Sudoměřickým výklopníkom, odkiaľ jazdili lode s uhlím. Tak ju bez odhalenia zmontovali a skúšali. Potom ju preniesli cez stavidlo a ťahali ju po potoku niekoľko sto metrov až do Moravy. Keďže nefungovala, ťahali ju späť cez Baťák v Skalici a pokračovali ďalší necelý kilometer až k výklopníku. Brehy boli zarastené a stráž chodila iba po hrádzi v polhodinových intervaloch.
Archív: PhDr. Peter Brezina
Ako spomínala pani Masaříková, z výklopníka ju potom prepravili zahrabanú na lodi dopravujúcej uhlie do Strážnice na konštrukčné opravy k Mannovi, ktorý sa v tej dobe zo Skalice presťahoval. Takto ju na opravu prevážali dokonca dvakrát. Naposledy bola prepravovaná k zatopeniu. Pani Votrubová (setra odbojára Jirkovského) spomínala, že si ako 15-ročná pamätala, že sa raz otec s bratmi vrátili nad ránom domov strašne upachtení, spotení, mokrí a vystrašení. To bolo v čase, keď v roku 1941 zatkli pána Manna, ktorého neskôr popravili. Až keď bola dospelá, jej brat sa priznal, že tú noc ponorku tiahli po Morave od Rohatca až ku Strážnici, aby ju skryli – zatopili a navŕšili na ňu kamene. Obávali sa, aby na odboj v Skalici neprišli a tak ju zatopili v protektoráte, za hranicou Slovenskej republiky.
PONORKA, KTORÁ SA NEPONÁRALA
Zachovalo sa zobrazenie ponorky?
Po povodni v roku 1943, neďaleko železničného mosta pri obci Rohatec vyplavilo ponorku na breh. Nasledovalo vyšetrovanie českej polície i gestapa, avšak bolo bezvýsledné. A práve z tohto vyšetrovania sa zachovala fotka ponorky, ktorú po vyšetrovaní vyhotovil fotograf z Rohatca. Až po zverejnení môjho článku v roku 2015 mi túto fotografiu poslal pán Boris Gól z Pardubíc, ktorý sa zaoberá dejinami plavidiel. On vlastne aj z fotografie objasnil, že ponorka nemohla byť funkčná, lebo konštrukčne nespĺňala základné parametre pre plavidlo – ponorku.
Takže ponorka nikdy neplávala?
Neplávala. Keď ju na ilegálnu činnosť aj používali, tak ju iba tiahli po dne rieky Morava, medzi moravským a slovenským brehom. Neprepravovali ľudí, ako bolo pôvodne plánované, ale iba ilegál-
ne dokumenty, ako letáky a falošné doklady. Na skalickej strane Moravy, kde bola maskovaná pod kríčkami, vložili dokumenty v igelite a na zaťaženie kamene, ktoré zostali pri hrádzi po regulácii Moravy a stavbe kanála. Za ponorku pripevnili lano a toto, akože rybári, na obyčajnej loďke s veslami previezli a vyviezli na moravský rohatecký breh. Neskôr ponorku ručne tým lanom pretiahli a vytiahli na breh a naopak. Operácia prebiehala v rôznych krátkych časových úsekoch, celá trvala celkom aj dva dni, pretože po hrádzi neustále chodili pohraničné stráže a kontrolovali aj „rybárov“.
BOLO BEZPEČNEJŠIE MLČAŤ
Akú úlohu hrala v súvislosti s ilegálnou tlačou skalická Teslíkovská tlačiareň? Jeho dcéra Libuša Dušková spomínala, ako otec tlačil ilegálne letáky a schovával ich v kuchyni pod linoleom. Za toto riziko a podporu odboja sa mu komunisti neskôr odvďačili znárodnením tlačiarne.
Skalická tlačiareň zohrávala veľmi dôležitú úlohu. V rokoch 1932 – 1950 stál v jej čele Gustáv Teslík. Teslík tlačil ilegálne letáky, aj falošné doklady, ktoré vozili aj ponorkou. Kanálov na distribúciu však bolo viac. Originály, z ktorých sa v Skalici zachovali, vraj, asi tri krabice, boli v roku 1956 odovzdané Krajskému výboru KSS, do Bratislavy, na zapožičanie na výstavu k dejinám zásluh KSČ za víťazstvo vo vojne. Späť ich však nevrátili, aj keď to bolo niekoľkokrát žiadané. Neskôr už po nich nikto nepátral. Ilegálne Teslíkove tlačoviny skončili, pravdepodobne, ako veľa iných. Napríklad, archív Okresného výboru KSS v Senici v 90-tych rokoch. Keď som sa naň pýtal bývalých pracovníkov, odpovedali, že vraj išiel do zberu.
Bol neskôr tento prínos k protifašistickému odboju povojnovým režimom nejako ocenený?
Aktéri, ktorí sa zúčastnili stavby ponorky, sa ocenenia nedožili. Spomínal som, že po roku 1948 boli zmienky o občianskom odboji umlčané. Fakt, že bol okrem komunistického odboja aj odboj občiansky, bolo uznané až po roku 1970, no väčšina účastníkov odboja a všetci, čo sa na stavbe ponorky a jej používaní zúčastnili, boli mŕtvi.
Veríme, že týmto článkom a oživením príbehu ponorky a jeho aktérov prispejeme k tomu, že nezapadnú v histórii a stanú sa jej stálou súčasťou. Ďakujeme.
Želmíra Macháčková
HISTÓRIA SKALICKEJ PONORKY
Hlavní aktéri a členovia odbojovej skupiny:
- Bohumil Mann debnár a staviteľ ponorky
- Jozef Masařík iniciátor a účastník stavby ponorky
- Henrich (Jindřich) Jirkovský zámočník, vyhotovil kovové časti ponorky a dodal motor
- Jozef Holeček čalúnnik, zúčastnil sa stavby ponorky
- Anton Štěrba klobučník, zúčastnil sa stavby ponorky
- Gustáv Teslík kníhtlačiar, tlačil ilegálne letáky a dokumenty, finančne prispel na materiál na stavbu ponorky
- Emil Žabkovský cukrár, finančne prispel na materiál na stavbu ponorky
- Anton Šablatúra cukrár, finančne prispel na materiál na stavbu ponorky
- Václav Cemper kníhviazač a papierník, finančne prispel na materiál na stavbu ponorky
- Bohuslav Tomis drogista
S odbojovou skupinou spolupracovali:
Jaroslav Klemeš, úradník berného (daňového) úradu, a žandári Ján Chaloupka, Ján Poživenec, Ján Prudík
- 1939 vznik Slovenského štátu, nová hranica s Protektorátom Čechy a Morava
- 1939 počiatok stavby ponorky
- 1941 zatopenie ponorky z dôvodu jej utajenia
- 1942 13. júna bol staviteľ ponorky Bohumil Mann popravený, odbojárska skupina skalických živnostníkov sa rozpadla
- 1943 ponorku vyniesla povodeň na plytčinu pri Rohatci, žandár Ján Chaloupka zahynul v koncentračnom tábore, Jaroslav Klemeš bol popravený v pankráckej väznici v Prahe
- 1945 koniec 2. svetovej vojny, obnovenie Československej republiky
- 1948 komunistický prevrat v Československu
- 1953 zomrel Jozef Masařík
- 1956 zomrel Gustáv Teslík, originály skalických dokumentov ku skalickej odbojovej činnosti boli odovzdané na KV KSS v Bratislave
- 1957 zomrel Anton Šablatúra
- 1961 zomrel Anton Štěrba, zomrel Emil Žabkovský
- 1970 prvé zmienky o ponorke v časopise Maľovaný kraj
- 1980 spomienky Heleny Masaříkovej
- 1984 svedectvo Václava Cempera
- 1986 spomienky Libuše Dušekovej
- 2012 spomienky Františky Štefánie Votrubovej, rod. Jirkovskej
- 2013 a 2015 články Petra Brezinu v časopise Záhorie
Celý článok nájdete tu: