V Génových kľúčoch sa píše: „Hlad je hnacou silou evolúcie. Keď máme hlad, sme schopní všetkého. Vyháňa nás von prekonať všetky prekážky. Keď sa nasýtime, po istom čase cyklus hladu začne odznova. Ukojenie hladu je genetickým príkazom.“ Žijeme v rýchlej dobe. Máme pocit, že čas beží čím ďalej rýchlejšie a akoby aj zemeguľa zrýchľovala svoje otáčky. Môže to spôsobovať subjektívny pocit zrýchlenia času daný starnutím. Veď, keď má človiečik jeden rok, je ten jeden rok celý jeho život, keď dosiahneme päťdesiatku, je rovnaký jeden rok iba päťdesiatinou nášho života. Túto relativitu zrýchlenia času zažíva každý, no vnímam, že toto nie je pravou príčinou nášho vnútorného nepokoja.
Sme svedkami i súčasťou veľkého technického pokroku. Na jednej strane je úžasné žiť v tejto dobe, kedy za jeden život zažijeme viac technických zmien a objavov ako naši predkovia za mnoho generácií. No, na druhej strane práve ten rýchly pokrok v technike má za dôsledok zdanie ďalšieho zrýchľovania času. Okrem fyzického zrýchlenia výkonov v práci, alebo presunu našich tiel vďaka lietadlám, vlakom, autám, dochádza k obrovskému zrýchleniu a nárastu množstva informácií. Vďaka počítačom, vďaka internetu, mobilným pripojeniam, novým technológiám a prebytku informácií dochádza k nárastu tempa v akom žijeme a tým aj k nárastu tlaku, ktorý predchádzajúce generácie nezažili. Niekedy mám pocit, že rýchlosť všetkého na nás dopadá takou silou, a tak silno rozkmitáva naše bunky, až povolia ich energetické väzby a telo sa rozpadne (alebo ochorie). Podobne ako auto, ktoré by sme dlho nechali ísť rýchlosťou, na ktorú nie je dimenzované, sa časom rozsype. Ani naše telo nie je na takú rýchlosť zvyknuté. Evolúcia nášho fyzického i mentálneho tela je pomalšia ako evolúcia techniky. Technika predbieha naše možnosti po všetkých stránkach. Žijeme v stále väčšom tlaku, a ten tlak nás paradoxne núti ešte zrýchľovať. A tak špirálu zrýchľovania veselo roztáčame ďalej.
Ako to zastaviť? Jedine vedome. Aj preto nám pánboh nadelil rozum, nielen na to, aby sme tú techniku vymýšľali. Paradoxne, nástroje evolúcie nevieme využiť vo svoj prospech, ale necháme sa nimi ovládať a stávame sa ich otrokmi. Je skutočne hnacou silou tejto evolúcie hlad? Možno sa nám javí, že nie. Žijeme predsa v bohatej krajine, ktorá sa dokáže postarať o všetkých … Myslím si však, že hladní sme, a dokonca nenásytne hladní. Len sa musíme zamyslieť po čom máme hlad? Asi všetci súhlasíme, že po životne nevyhnutnom jedle nie. Po čom teda? Po hmote, zážitkoch, či po šťastí? Neženie nás, paradoxne, hlad po šťastí do nešťastia? Ktorý hlad vedie naše kroky? Na túto otázku už si musíme odpovedať sami. A keď každý nájde odpoveď, možno zistí, že ten neukojiteľný hlad ukájať vôbec netreba. A ak špirálu zrýchľujúceho času nezastaví, dokáže ju aspoň spomaliť. To by nám malo stačiť …
S úctou
hĺbajúca Želmíra Macháčková