Blížia sa Vianoce. Je čas rozprávok, zázrakov a čas splnených snov. Pýtame sa na sny detí, pozorne im načúvame, pomáhame im vytvoriť zoznam ich vianočných želaní. Tento ťahák pre Ježiška je niekedy pre deti aj rodičov riadna drina. Dieťa dumá po čom túži a rodičia premýšľajú, či sú želania zmysluplné, vhodné pre daný vek alebo, či nie sú pridrahé… Je trochu zvláštne, že Ježiško má problém, čo deťom nadeliť. Veď sám bol kedysi dieťaťom a malo by mu stačiť vrátiť sa do svojho detského vnútorného sveta a spomenúť si na vlastné túžby. Veď deti a detský svet sú predsa stále rovnaké. Asi hneď namietneme, že doba sa mení.
Čím ďalej, tým viac sa stráca duchovná hodnota Vianoc a z vianočných sviatkov je stále viac hmotná a komerčná záležitosť. Všetci však vieme, že tento trend je dlhodobý. Ťahá sa to už od našich detských čias a sami ho už iba zdokonaľujeme. Malý rozdiel bude azda iba v tom, že my sme v detstve vedeli, čo chceme a Ježiško len urputne riešil kde to zoženie, lebo obchody boli prázdne. A tak často naše túžby zostali nesplnené. A netýka sa to iba vianočných darčekov. Práve v tomto vidím zásadný rozdiel – vedeli sme, že po niečom túžime, často to boli želania zmysluplné a často ostali nenaplnené.
Dnes už nie je zvláštnosťou počuť dieťa, že nevie čo chce. A najhoršie je, že sa už nájdu deti, ktoré nechcú nič. Dospelí sú niekedy dokonca radi, nie preto, že by ušetrili, ale nadobúdajú pocit, že ich deti sú nekomerčné, či nerozmaznané. No, stojí to za zamyslenie. Sú to totiž čím ďalej, tým častejšie deti, ktoré majú priveľa možností a v podstate už žiadne sny. A nie je to len o vianočných darčekoch. Často na otázku, čo chce študovať, mladý človek odpovie – neviem, je toho toľko, že si neviem vybrať. Majú toľko možností a prichystanú cestu, že sa v tom nevedia zorientovať. No, hlavne nevedia čo chcú, lebo nemajú túžby, nemajú sny, za ktorými by mohli ísť.
Azda všetci máme skúsenosť, že nám rodičia niečo nedovolili, nedali alebo dokonca priamo zakázali … Na niektoré želania sme rýchlo zabudli a už si ich ani nevybavíme, neboli pre nás dôležité. Niektoré sa nám však vryli hlboko do pamäti a robili sme všetko pre to, aby sme sa k nim skôr, či neskôr dostali. Niekedy dokonca až v dospelosti. O to sme však šťastnejší. Túžby a sny sú veľkou hybnou silou a odhodlanie naplniť ich pomáha prekonávať prekážky, kombinovať, tvoriť …, robia z nás životaschopných ľudí.
A tak, keď dávame, občas sa zamyslime, či to nie je veľa, či na druhej strane neberieme deťom to najcennejšie – detské sny a túžby, ktoré posúvajú vpred.
S túžbami a úctou
Želmíra Macháčková