Vyzerá to tak, že koronavírus prehrmel. V skutočnosti možno visí nad nami ako Damoklov meč na vlase, ktorý sa môže kedykoľvek pretrhnúť. A možno to, čo nad nami visí a ohrozuje nás, nie je vôbec koronavírus.
Na prvý pohľad sa zdá, že sa všetko vracia do starých koľají, že najhoršie je za nami, i pomaly doznievajú aj rôzne reštrikcie. Vzduchom ešte stále lietajú také i také názory, či dané opatrenie opustiť, či nie, či je prehnané alebo nie … Prosté boje o to, ktorý názor je správny. Niežeby riešenie aktuálnej situácie nebolo dôležité, ale osobne mi v tejto doznievajúcej dobe niečo chýba. Chýba mi vytvorenie prevencie, aby sa táto situácia neopakovala. A aby sme dokázali zabezpečiť prevenciu, treba pomenovať príčinu toho, prečo sa toto všetko stalo a ešte deje.
Podľa mňa na vine nie je koronavírus. Ten nás na začiatku paradoxne zomkol a vytiahol z mnohých nás to pozitívne, čo v nás bolo. To však len do času kým opadol strach z ohrozenia života. Vzápätí sa začali vyhrocovať nálady a zvádzať boje tak, ako je zvykom. Už síce nešlo o pocit priameho ohrozenie života, ale bolo ohrozené naše pohodlie a komfort. Kým strach o životy nás zomkol a prebudil v nás ochotu pomáhať jeden druhému, strach o stratu pohodlia nás rozdeľuje.
Nedávno som stretla 87-ročnú tetu Margitu a pýta sa ma: „Želko, a rekňi mi co nám chíba? Co furt šecí brblú? Víš, mi sme si ten chleba, ket sme bili hladní, moseli upéct a ket sem kúrkú viťírala plech od kačeňího sádla – no to bila ale dobrota… a fčil? Je tolik druhú chleba a furt sú ludé nespokojní. Asi, že je šecko také drahé.“ Opýtala som sa: „Teto Margito, a vám neco chíbá, vi ste nespokojná?“ – „No né, já né. Já su spokojná, já mám šecko.“ Hovorím: „Tak reku, či to nebude právje tím, že mi uš si ten chleba upéct nemusíme, mi ho iba kúpíme a aj ten sa nám ešťe nelúbí… a drahé? No, ket vám z dúchodku nic nechíbá, tak asi bude inde chiba. Či mi náhodú nechceme moc a čím dál víc a ešťe vimíšláme. Či to neni problém v tem, že sa máme aš moc dobre.“
Máme všetko potrebné, ba i viac. Nielenže to berieme ako samozrejmosť, ale dokonca ani to nám nestačí, chceme stále viac a viac. A aj sme stále viac dostávali. Jednoducho, sme sa nechali rozmaznať dobou a jej možnosťami. Dala nám obrovské pohodlie a nadbytky, a dokonca sme už nadobudli pocit, že na ne máme právo. Niekam sa podela vďačnosť za to, čo máme a, čo je horšie, i striedmosť. Vďačnosť ešte občas v našich slovníkoch (rovnako ako pokoru) skloňujeme a aspoň o nej hovoríme. No, slovo striedmosť akoby z nášho slovníku úplne vymizlo.
Takže, až sa nám zasa bude núkať väčšie pohodlie, komfort a prebytky, už vieme, že to nie je navždy a nie je to ani samozrejmosť. Toto uvedomenie však nie je všetko. Cestu k dnešnej situácii sme si totiž dláždili skôr ako koronavirus vôbec prišiel na svet. Čím? Naším spôsobom života. Ešte stále môžeme túto dobu využiť na zamyslenie. Pretože skutočného vinníka sme ešte nenašli, i keď je niekde v nás.
S úctou
hľadajúca Želmíra Macháčková