Tak si myslím, že netreba hľadať ďaleko

Asi by sa patrilo v decembrom čísle otvoriť viac vianočnú tému, no nedávno som bola v spoločnosti, kde sa objavila zaujímavá otázka a nedá mi nepodeliť sa o ňu s vami. Čo je to domov?

Okolo predstavy domova sa na stretnutí rozprúdila veľmi živá diskusia. Začali sa objavovať odpovede v podobe popisov ako taký domov vyzerá, v ktorom meste a na ktorom mieste leží. Porovnávali sa názory, čo je pre náš pocit domova dôležité, či je to dom alebo byt, či záleží na rozlohe alebo na počte izieb, … Riešili sa aj detaily, ako farby stien, kozub a iné zariadenia, ktoré to, čomu hovoríme útulný domov, tvoria. Najčastejšie sa však všetci zhodli na tom, že domov tvoria v prvom rade živé bytosti, ktoré sú v ňom a sú nášmu srdcu blízke – rodičia, partneri, deti, či zvierací miláčikovia …

Zamyslela som sa. Počas môjho života som sa veľakrát sťahovala. Bývala som v rôznych mestách, rôznych krajoch a dokonca rôznych štátoch. Boli to byty malé aj veľké, staré i nové, vo veľkých i malých mestách, cudzie i moje, bývala som s blízkymi, aj sama. Keď som sa sťahovala naposledy, a bolo to do vlastného domu, a zase späť v rodnej Skalici, môj dlhoročný kamarát sa ma spýtal ako mi je v novom dome a čo pre mňa znamená. Vtedy som odpovedala: Môj domov. Pri diskusii v tej spomínanej spoločnosti mi toto všetko preletelo hlavou a pri tej rôznorodosti som si uvedomila jednu dôležitú vec – bez ohľadu na to všetko, všade, kde som žila, mala som pocit domova.

Samozrejme, že každý byt som si upravila podľa seba, tak, aby sa mi páčil. Nie mesto, ani miesto, ani to ako vyzerá, nerobilo domov domovom. Samozrejme, je dôležité s kým žijeme, no zistila som, že ani to nie je to hlavné, čo robí domov domovom. A už vôbec nie to, či je byt môj či cudzí. Zistila som, že domov môžem najpresnejšie popísať iba pocitom. Je to miesto, kde sa cítim bezpečne, chránená pred celým svetom, kam mám potrebu sa stále vracať. Kde sa poteším, odpočiniem, naberiem silu a môžem zasa s radosťou vyraziť do sveta.

Kedysi bol mojím domovom byt mojich rodičov. Oni mi poskytovali tento pocit. Neskôr som si ho kus odniesla a vytvorila svoj vlastný domov všade, kde som žila. Nosila som si ho a stále nosím so sebou, pretože ho nosím v sebe. Vraciam sa doň rovnako zo sveta, od priateľov, či z práce, v ňom sa môžem stúliť, radovať i smútiť.

Domov je totiž miesto, ktoré potrebujeme všetci a kde sa i tie obyčajné chvíle stávajú sviatočnými. Vidíte, nakoniec otázka domova nie je až taká nesviatočná. Naopak.

Želám nám všetkým v našich, nielen vnútorných domovoch plno lásky a pokoja a nielen v tieto sviatočné vianočné dni.

 

S úctou udomácnená
Želmíra Macháčková