Asi všetci radi nostalgicky spomíname na časy, keď sme boli deťmi, chodili do škôlky, či školy a žili úplne iný, detský, život. Mnohí máme doma tajnú skrinku, v ktorej schovávame drobnosti z týchto dôb. Vďaka nim poznáme super pocit cestovania v čase, pretože každá z odložených vecičiek vyvoláva živé spomienky na príbehy, situácie, a hlavne priateľov. Za to sme vďační tým drobnostiam. Výnimočné postavenie medzi nimi majú pamätníčky. Tie osobné, ručne kreslené a písané v detstve, avšak aj spracované ako malá kniha a vytlačené pre celú triedu, ako majú deti dnes. Pamätníček, v ktorom má každý žiačik svoju stránku s vlastnoručne napísanou básničkou, fotkou a menom, poteší nielen dieťa, napríklad počas prázdnin, ale asi každá mama si ho rada odloží medzi vlastné poklady.
Panie učiteľky rady pamätníček pripravili. Keďže naša tlačiareň pomáha týmto pamätníčkom na svet, vždy ma hrialo a hreje, že sa podieľame na detskej radosti a budúcich spomienkach. A donedávna tomu presne tak bolo. Do chvíle, než sa na svete objavilo GDPR. Vtedy som si uvedomila, ako obludnú podobu môže nadobudnúť ochrana osobných údajov. Stačí, keď máte v triede dieťa z detského domova a učiteľ nedostane povolenie použiť do pamätníčka jeho fotografiu. Všetky deti budú mať pri svojej básničke vlastnú fotku, deti z domova iba obrázok. Zákon, paradoxne, chráni osobné údaje dieťaťa, a vôbec ho nezaujíma jeho dušička, ktorú „pre jeho dobro“ bezohľadne zraňuje. Deti z domova majú už bez toho ťažký životný údel začať svoju životnú púť bez opory rodičov. Svojim spôsobom sú separované zo spoločnosti, oháňajúcej sa úprimnou snahou o ich integráciu. Spoločnosť na jednej strane chce dokázať, že sú presne rovnaké ako všetci ich spolužiaci, chodia do škôl s ostatnými deťmi z mesta, ale na konci roka chýbajúca fotka v pamätníčku im navždy pripomenie, že predsa len to nie pravda …
Žijeme v dobe vládnucej elektroniky, vďaka ktorej sa šíri kvantum informácií veľkou rýchlosťou. K citlivým informáciám patria aj naše osobné údaje. Možno sme sa nestali obeťou podvodu, kedy boli tieto údaje zneužité, avšak určite sme každý na vlastnej koži zažili obťažovanie rôznych štatistických a obchodných agentúr, operátorov, či poskytovateľov čohokoľvek. Bolo na čase riešiť ochranu osobných údajov – GDPR. Otázkou však zostáva, či tento zákon na našu ochranu nám dokonca neubližuje? Alebo ubližujeme my spôsobom, akým zákon aplikujeme? V strachu pred jeho porušením a následkami sme často pápežskejší ako pápež. A pritom by stačil rešpekt a zdravý rozum.
S úctou
obávajúca sa Želmíra Macháčková