V Skalici žijem a nie je mi ľahostajná

Foto: Miroslav Minďáš

Denne stretávame na skalických uliciach a školách množstvo detí. Správajme sa k nim s úctou. Možno sa práve v piesku pred vašim domom zakopáva budúci významný vedec, minister, spisovateľ alebo hviezda svetového hokeja. Mnohí z vás si takto pamätajú Žiga Pálffyho, ešte predtým ako patril k tým najlepším v NHL a než sa začali na internete dražiť jeho autogramy. Dnes je už nejaký čas opäť doma a my sme s ním urobili pre vás rozhovor.

Po skončení kariéry ste sa vrátili do Skalice. V jednom rozhovore ste však povedali, že si viete predstaviť svoj život v Kanade. Rozmysleli ste si to alebo je to ešte možné?
Na svete je veľa pekných miest, rád cestujem a Kanada je krásna krajina. Najmä Britská Kolumbia s nádhernou prírodou mi padla do oka. Všetko je v živote možné, zajtra sa však ešte nesťahujem.

Čo Vás púta ku Skalici?
Skalica je moje rodné mesto a to sa nezmení. Som tu doma, s rodinou a priateľmi, radi sa stretávame, rozprávame, športujeme. Je tu kľud, dobrí ľudia a pekné prostredie a cítim sa tu dobre.

Máte tu ešte z detstva svoje obľúbené miesta?
Z detstva si pamätám najmä zimný štadión, ktorý bol mojím druhým domovom.

Foto: Miroslav Minďáš

Hovoríte doma alebo so starými priateľmi skalickým nárečím?
Áno, často. Prečo nie, je to niekedy zábavné.

Kam ste chodili v Skalici do školy?
Chodil som v Skalici na II. základnú športovú školu, na ktorú mám dobré spomienky. Potom to bola stredná v Senici, SOU. Karel Gott bol elektrikár a aký má úspešný život! Ja som vyštudoval za kuchára, no myslím, že som sa v živote nestratil.

Ako ste zvládali tréningy a učenie?
Veľmi som to neriešil. Učenie nebola priorita, žil som hokejom. Chodil som do školy, potom na tréningy, hrával som aj futbal, aj hokej, a venoval sa viacerým športom. Otec bol prísny, dozeral na disciplínu a nemal som čas uvažovať nad tým, že by mali byť veci inak. Stále som bol v pohybe. Športový život je pre mňa každodennou samozrejmosťou.

Najväčšie priateľstvá, „na celý život“, vznikajú práve v detstve a na strednej škole. Našli ste „starých“ priateľov i po návrate domov?
Nezmenili sa vaše vzťahy?
Čas letí veľmi rýchlo a od strednej školy ubehlo takmer tridsať rokov. Každý išiel svojou cestou, niektorí sa presťahovali inam. Spolužiaci boli takmer všetci zo Senice, veľmi sa nestretávame, ale pamätám si ich.

Kedy ste začali s hokejom? Majú to dnešné deti jednoduchšie alebo naopak?
Vyrastá iná generácia, ktorá má úplne iné možnosti než sme mali my. Keď som ja bol malý, alebo moji rovesníci, maminy nás naháňali, aby sme sa už išli domov najesť a nebehali stále vonku. Dnes si rodičia nevedia rady s tým, ako dostať deti od počítačov a tabletov, aby vôbec išli von. Komunikácia sa obmedzuje na internet a sociálne siete a deti sa veľmi nestretávajú. Ani na tréningoch nemajú taký pocit zodpovednosti a bez problémov vedia povedať, že zajtra už neprídu lebo ich to nebaví, a idú radšej k počítaču. To za našich čias neprichádzalo do úvahy. Tréner bol taký náhradný otec a čo povedal to platilo. Nie je to jednoduchá situácia a riešiteľná bude len v spolupráci s rodičmi, školami a štátom. Na druhej strane majú jednoduchší materiálny život, všetko sa dnes dá kúpiť, môžu mať výbavu hokejistu na akú si len spomenú.

Stali ste sa idolom mnohých malých chlapcov. Kto bol pre Vás tým naj hokejistom, keď ste začínali? Stretli ste sa s ním niekedy neskôr osobne?
Nemal som úplne presný vzor, ale obdivoval som Wayne Gretzkeho, najlepšieho hokejistu sveta, ktorý o mne aj písal vo svojej knihe. Stretli sme sa aj osobne a vážil som si čas s ním strávený.

Sám ste sa neskôr stali hráčom porovnateľnej veľkosti. Ako ste sa v sebe, vo vnútri, vyrovnali s tým, že ste odrazu na tej druhej strane?
Predovšetkým to bolo náročné, lebo som prišiel do cudzieho sveta, kde som nikoho nepoznal. Musel som sa postarať sám o seba a dodržiavať režim profesionálneho hráča. Za pol roka bolo potrebné naučiť sa nový jazyk, naučiť sa rýchlo reagovať, aby som vedel komunikovať predovšetkým s trénerom. Stále sa pripravuješ na nejaký tréning, či duel, sezóna je vždy náročná a nebolo veľa času venovať sa sláve. Tešilo ma, že ma ľudia spoznávajú, fandia mi a chodia na zápasy, aby videli našu skvelú hru, ktorá sa im páčila. O to viac ma dobré výkony zaväzovali.

Foto: Miroslav Minďáš

Hokejista skončí aktívnu činnosť v relatívne veľmi mladom veku. Je to jedna z mála príležitostí začať druhý život. Aký je to pocit?
V živote každého človeka prichádzajú situácie, s ktorými je treba sa vyrovnať. U športovcov je to náročnejšie a pri veľkej zmene, ktorá prichádza na konci kariéry, je treba rozlišovať, či končí hokejista ako hráč NHL, alebo ako hráč slovenskej extraligy, či prvej ligy. Situácia na Slovensku nie je dobrá a rozumiem chalanom, ktorí v týchto pomeroch hrajú. Kedysi bol hokejista „niekto“ a mal adekvátnu odmenu. Dnes hrávajú za minimálne mzdy a koniec kariéry pre nich znamená skôr stres než príjemný pocit z dobre prežitých rokov. Pre tieto negatíva veľa hokejistov končí už v juniorke, lebo nevidia pozitíva a motiváciu v ďalšom hokejovom živote. Nie je jednoduché zameniť život športovca za život funkcionára, či bežného robotníka.

Čomu sa dnes venujete? Čím je dnes Žigo Pálffy?
Je stále rovnaký aký bol. Priamy a zanietený pre šport. Venujem sa rodine, priateľom, športu a poľovníctvu, ak mi čas dovolí, takmer každý deň behám.

Máte snahu nejako sa podieľať na verejnom živote mesta?
V Skalici žijem a nie je mi ľahostajné ako sa mesto rozvíja, aké aktivity plánuje, a kto mesto reprezentuje. Zaujímam sa o veci verejné, a čo bude do budúcna ukáže čas. Istým spôsobom som sa na verejnom živote ako aktívny hokejista už podieľal.

Iste Vás niektorá zo strán, či dokonca niekoľké, oslovili, aby ste kandidovali a vstúpili do vedenia mesta priamo. Vedeli by ste si predstaviť ako by ste mohli prispieť k jeho rozvoju?
Neuvážené rozhodnutia, ktoré neskôr vyhodnotíte ako predčasné alebo nesprávne, by nemali negatívne ovplyvňovať život Skaličanov.

Boli ste veľkou hviezdou svetového hokeja a idolom mnohých chlapcov. Ako im odovzdávate svoje skúsenosti a príklad, že je možné ísť zo Skalice až do Los Angeles?
Stretávam sa s nimi a zúčastňujem sa rôznych športových podujatí. Nikdy neodmietnem rozhovor s deťmi, či podpis na hokejku. Aktívny v hokeji teraz nie som, lebo sa mi nepáči aktuálny stav a postupy, ktoré realizuje zväz.

Aký je Váš pohľad na slovenskú účasť na majstrovstvách sveta v Dánsku a vôbec na súčasný slovenský hokej?
Mení sa generácia, ale mení sa aj myslenie ľudí. Som smutný z toho, že hokej už nevyvoláva v ľuďoch také veľké emócie, ako za našich čias. Je oveľa menej ľudí, pozerajúcich hokej v krčmách, na cestách oveľa menej pomaľovaných áut slovenskými vlajkami. Hokej vždy vzbudzoval veľkú národnú hrdosť. Výsledok na turnaji nepovažujem za úspech, ja by som vnútorne nebol spokojný. Mal som vždy veľký pocit zodpovednosti na každom takomto turnaji a bola pre mňa česť byť v reprezentácii.

Skalický obzor sú občianske noviny a sú dostupné v každej domácnosti nášho mesta. Máte na srdci niečo, o čom sme nehovorili a chcete to povedať obyvateľom Skalice?
Asi len prianie, aby v meste vládla dobrá atmosféra a ľudia si navzájom pomáhali.

Tento pohľad a želanie nás teší z úst ktoréhokoľvek Skaličana, pretože práve to sú veci, na ktorých môžeme stavať. O to viac zaváži, ak majú takýto postoj osobnosti mesta, rešpektované a nasledované. Za dnešný rozhovor ďakujeme jednej z nich – slávnemu rodákovi a dnes nášmu spoluobčanovi, hokejovej legende Žigmundovi Pálffymu.

 

ŽIGMUND PÁLFFY

Narodil sa v Skalici 5. mája 1972.

Jeho prvým športom bol futbal a ako žiak bol dokonca dvakrát vyhlásený za najlepšieho futbalistu okresu. V piatom ročníku dal prednosť hokeju, keďže v Skalici otvárali športovú hokejovú triedu.
So seniorským hokejom začínal v materskom klube, ktorý hral v tom čase najvyššiu slovenskú hokejovú ligu. V sezóne 1990/1991 prestúpil do AC Nitra, ktorá bola účastníkom vtedajšej
najvyššej súťaže v bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republike. Ďalším klubom bola Dukla Trenčín, s ktorým v sezóne 1991/1992 vybojoval vo federálnej lige titul a stal sa dve sezóny po sebe najproduktívnejším hráčom súťaže.

V roku 1991 ho draftoval klub New York Islanders. Na prvý zápas v najprestížnejšej hokejovej lige nastúpil 7. januára 1994 a už v nasledujúcej sezóne 1995/1996 sa so 43 gólmi a 44 asistenciami stal najlepším strelcom a zároveň najproduktívnejším hráčom „ostrovanov“.
Neskôr hral v kluboch Los Angeles Kings a Pittsburgh Penguins. Svoje zámorské pôsobenie ukončil v roku 2006. Za dvanásť sezón v NHL odohral 684 zápasov a získal 713 bodov, teda viac ako bod na zápas.

V roku 1994 sa v Lillehammeri stal s desiatimi bodmi najproduktívnejším hráčom olympijského turnaja. Získal zlato na svetovom šampionáte v roku 2002, kde vo finále proti Rusku prihrával Petrovi Bondrovi na víťazný „zlatý“ gól. Na MS v 2003 vo Fínsku vybojoval so slovenskou reprezentáciou bronz.