30. apríla tohto roku, presne v deň jeho jubilea, sa mala konať v skalickom kultúrnom dome veľká sláva. Kvôli pandémii bola odložená na 15. november, no pravdepodobne kvôli druhej vlne nebude platiť ani tento termín. Raz však bude, pretože to jubileum patrí k veľkej postave skalického života a predovšetkým kultúry. Je ťažko napísať niečo, čo ešte nebolo zverejnené a tak sme sa rozhodli nepísať o ňom, ale požiadali sme jubilanta a oslávenca Tonka Dinku o rozhovor.
Počas svojho života ste boli, a v mnohom ešte stále ste, pedagóg, spevák, tanečník, moderátor, ľudový rozprávač, riaditeľ folklórneho súboru, spisovateľ, rybár, poľovník, … V ktorej úlohe ste sa cítili najlepšie?
Od svojich dvanástich rokov spievam a v súbore Skaličan som členom od roku 1958. Bol som spevák, tanečník, choreograf, umelecký vedúci, riaditeľ súboru a teraz som jeho stály obdivovateľ. Folklór ma baví stále. Učiteľstvo ma bavilo 44 rokov. Začal som ako učiteľ fyziky a technických prác na základnej škole, na ktorej som ako ôsmak v roku 1954 skončil. Triedny učiteľ mi bol pán Furstenzeller a potom v roku 1962 bol aj môj kolega. Zapísal som sa na diaľkové štúdium na PdF v Trnave, odbor matematika fyzika. V roku 1966 som začal učiť na SZŠ v Skalici a pokračoval v štúdiu na MFF UK v Bratislave, kde som získal titul RNDr. Chvíľu som z organizačných dôvodov pôsobil ako riaditeľ na II. ZDŠ v Skalici a v roku 1993 som bol vymenovaný za riaditeľa SZŠ, odkiaľ som v roku 2006 odišiel do dôchodku. Najkrajšie učiteľské roky som strávil práve na SZŠ a dodnes mám s ňou veľmi dobré vzťahy.
Čoho z toho všetkého, čo ste dosiahli, si považujete najviac?
Náročné bolo vysokoškolské štúdium popri zamestnaní a starostlivosť o rodinu. Vtedy mi najviac pomáhala manželka. Najviac si cením to, že aj po rokoch sa ku mne s úctou hlásia bývalé študentky a žiaci. Hovoria, že som bol dobrý, spravodlivý a obľúbený učiteľ. Podarili sa mi ako choreografovi „postaviť“ pekné tance v súbore Skaličan. Hlavne som spokojný s tým, že som vychoval s manželkou deti a mám perfektnú rodinu.
Čo ste ešte chceli niekedy robiť a nikdy k tomu nedošlo? Chceli by ste byť ešte niečím?
Od malička ma fascinovali lietadlá a lietanie. Ako malý chlapec som na bicykli chodil na letisko do Holíča. Chcel som sa venovať letectvu ako skúšobný pilot. Bol som aj prihlásený na vojenskú akadémiu, leteckú fakultu, ale to mi vtedy z politických dôvodov nevyšlo a tak som sa po maturite obrátil iným smerom, ale nebanujem.
Zmenili by ste niečo na svojom živote, keby ste mali druhú šancu?
Asi nie. Som spokojný s tým, čo mi život doprial. Možno, že som sa mohol pokúsiť o amatérske lietanie, ale moje záujmy a záľuby mi to vynahradili. Poľovníctvo, rybárstvo, poľovnícka kynológia. Viac ako 40 rokov robím kynologického rozhodcu pre výkon poľovníckych psov aj na medzinárodnej úrovni.
Čo máte stále ešte v pláne?
V mojom veku už nemám plány, ale chcel by som dožiť tak, aby som nebol nikomu na príťaž. Podarilo sa mi napísať a vydať štyri knižky o živote v Skalici a o Skaličanoch v skalickej mestskej reči a ak by som mal ešte chuť a zdravý rozum, možno by som sa pokúsil ešte niečo napísať. Okrem toho ma baví vyrezávať do dreva a vôňa dreva mi stále chutí.
Je možné všetko, čo ste zažili, videli a vykonali zhrnúť do jediného odkazu, poučenia, či životnej múdrosti?
S úsmevom, pozdravom a „klobúkom pod pazuchou“ prejdeš celý svet.
TISÍCE NÁVRATOV DOMOV
Napriek zaneprázdnenosti je najväčšou láskou Tonka Dinku jeho rodina. Samozrejme, že sme sa popýtali aj na túto časť jeho života, no otázky už smerovali aj k jeho manželke Terézie Dinkovej.
Ako sa dá pri toľkej činnosti venovať rodine?
AD: Rodina bola vždy na prvom mieste. S pomocou manželky som to zvládal všetko. Okrem záľub a povinností v zamestnaní sme obrábali vinicu, chovali sme domáce zvieratá a vlastne celý život sme venovali práci pre deti a teraz aj pre ich rodiny.
TD: Keď sme spolu chodili, Tonko žil v Bratislave a ja som sa tešila na soboty, kedy budeme spolu. Nebývalo to moc často, lebo on trávil veľa času v súboroch a niekedy aj na svadbách ako družba. Od septembra 1962 bol vedúci tanca v súbore Skaličan, učil na základnej škole a tak som dosť často bola doma sama. Neskôr manžel študoval diaľkovo na vysokých školách a starostlivosť o deti bola hlavne na mne. Avšak on mi pomáhal ako sa dalo a bol veľmi pozorný a pracovitý, ešte aj vo vinohrade.
Blíži sa vám ďalšie spoločné guľaté výročie svadby. Spomínate na to ako ste sa zoznámili?
AD: Spoznali sme sa asi 4. septembra 1961, keď som prišiel zo základnej vojenskej služby.
TD: Ja som sa narodila a aj prežila detstvo v malej dedinke Bíňovce, 17 km od Trnavy. Stretli sme sa prvýkrát na tanečnom večierku v hoteli Tatran v Skalici. Bola som tam s kamarátkami z nemocnice a zo školy. On prišiel pre mňa tancovať a po viacerých tančekoch ma vyprevadil do ubytovne a dohodli sme si stretnutie. Pozval ma na prvé rande v nedeľu o piatej pred nemocnicou a keď sme sa stretli, tak ma nepoznal. Ja som sa mu prihovorila a tak to vlastne pred takmer šesťdesiatimi rokmi začalo. Neviem, či som sa zaľúbila, ale iste mi bol sympatický.
AD: Manželia sme od apríla 1963, teda 57 rokov.
TD: Zosobášili sme sa na MÚ v Skalici a v lete sme mali sobáš v kostole na Dobrej Vode, tajne, lebo manžel, ako učiteľ, sa nemohol verejne sobášiť v kostole.
AD: Asi sme sa mali radi od začiatku, lebo nám to vydržalo. Aj napriek tomu, že som bol neustále niekde preč, dôvera a láska nám vydržala.
Dnes sa každé druhé manželstvo rozvádza. Čo by ste poradili mladým manželstvám?
TD: Prechádzať životom ako v ružovom sade sa dá iba v rozprávkach. Život je iný a zložitý. Krízu v manželstve sme však nikdy nemali, nebol dôvod. Recept na to nie je. Recepty sú dobré v kuchyni.
AD: Samozrejme, že boli aj problematické dni. Nie vo vzťahu, ale niekedy materiálne, existenčné. Vďaka láske a porozumeniu sme však nikdy nemali krízu. Mnohé páry okolo nás sa aj pri malých problémoch neudržali, rozchod, nešťastie, nepochopenie detí život komplikoval. Mladí ľudia by sa mali naučiť vnímať toho druhého a hlavne si vedieť aj odpustiť, keď je treba.
TD: Za dlhé roky spoločného života som nespozorovala také rozdiely, ktoré by nás oddeľovali. Aj naše povahy sú odlišné, no ak je vzťah tolerantný, tak to nevadí. Tonko je veselý, optimistický, takmer vždy dobre naladený. Ja som tichšia, niekedy si v hlave riešim svoje problémy, navonok ich nedávam. Spája nás asi láska, porozumenie a trpezlivosť.
Tonku, ste to, čomu sa hovorí verejne známa a činná osobnosť. Pani Dinková, vy ste akoby v pozadí. Ako zapadajú do seba vaše svety?
AD: Manželka celý život pracovala ako sestra v nemocnici, bola aj vrchná sestra a inštrumentárka na očnom oddelení. Bola poctivá, pracovitá a v rodine nezastupiteľná. Nemala potrebu sa verejne angažovať a skôr podporovala mňa.
TD: To sa iba zdá, že som domáci typ, lebo sa neangažujem na verejnosti, ale mám rada spoločnosť, rada si zaspievam a s priateľmi posedím. Kedysi dávno som tancovala v súbore Skaličan, teraz nevystupujem na verejnosti, ale rada chodím s manželom na podujatia. Manžel je zase tak spoločenský typ, že všade, kde príde je ako doma. Spolu sme zohrali jednu rolu na celý život, a to je starostlivosť o deti, vnúčatá a rodinu. To bolo vždy pre mňa na prvom mieste.
Aké je Tonkove obľúbené jedlo?
TD: Od jeho maminky je naučený jesť všetko. Mne pochváli vždy, čo mu navarím, ale veľmi miluje plnenú papriku s paradajkovou omáčkou a varenú ryžu v mlieku posypanú kakaom.
AD: Ešte sa mi nestalo, aby som jej jedlo nepochválil a je, teda pravda, že skutočne mám rád paradajkovú polievku, plnenú papriku. Manželka je výborná kuchárka, veľa sa naučila od mojej mamy, a tak som sa nemusel učiť na iné jedlá.
Archív: Anton Dinka
Je niečo, čím dokážete manželke vždy urobiť radosť?
AD: Každé ráno ju pozdravím, pohladím a radosť máme na stole. Som presvedčený o tom, že si dokážeme aj s maličkosťami vo vzťahu urobiť radosť, ak sú v pravú chvíľu a úprimne.
Čo máte na sebe navzájom radi a za čo si jeden druhého vážite?
AD: Manželku som si vždy vážil. Jej zásadový prístup k životu, k rodine, nikdy som nezbadal, že by ona vo svojej láske ku mne zapochybovala.
TD: On ma má rád asi celú, avšak je rád, keď je upratané, uvarené, oprane, všade čisto a to sa mu snažím splniť. Mám ho veľmi rada. Je to pozorný, ohľaduplný, starostlivý muž a nad nikoho sa nepovyšuje.
Aké sú vaše spoločné obľúbené činnosti?
AD: Vychádzky do prírody, poľovníctvo, láska k zvieratám a hlavne k psíkom.
TD: Veľmi rada chodím s Tonkom na poľovnícke a kynologické akcie.
Ako sa pozeráte na inštitúciu manželstva a jej dôležitosť?
AD: Dá sa možno žiť aj bez manželstva, ale to je už modernejší prístup k životu, ja to neuznávam. Manželstvo je základ rodiny a štátu a to nie je fráza, to je fakt. Pre mňa je manželstvo muža a ženy krásny výdobytok civilizovanej spoločnosti.
TD: Manželský život je celoživotná skúška vzťahu, lásky, tolerancie a rešpektovania jeden druhého. Päťdesiatsedem rokov nie je až tak veľa. Myslím si, že ak je človek zdravý, tak sa to dá dosiahnuť.
Ďakujeme vám obom za rozhovor a úprimné otvorenie svojej duše. Prajeme vám obom veľa zdravia a Vám, Tonku, ešte stále mnoho príležitostí potešiť nielen spoluobčanov v Skalici.
Želmíra Macháčková
a redakcia