Už sa fašang kráťí…

Gazdinská škola – marec 1943 Foto: archív L. Čulenová

Teda, vo chvíli, keď sa vám tento článok dostáva do rúk, je už po ňom. Po článku o  Hromniciach v  ostatnom čísle Skalického Obzoru sa fašiang natíska prirodzene. Tradične začína sviatkom Troch kráľov a  končí Popolcovou stredou. Tá v  tomto roku pripadá na 14.  februára. Fašiang je posledným výkrikom hojnosti a  zábavy, ktoré akoby sme si chceli nabrať do zásoby, pretože po ňom začína štyridsaťdňový pôst.

Do Veľkonočnej nedele je v skutočnosti 46 dní, no šesť nedieľ sa do pôstu neráta. Samotný názov má vraj pôvod v  nemeckom vast-schane, no už z  veľkomoravského obdobia je známe domáce pomenovanie mjasopust, ktorý hovorí za všetko. Už z  neho je jasné, že okrem tanca, muziky či svadieb bolo obdobie pred pôstom časom zabíjačiek. Na skalické zabíjačky svojho detstva spomína Anton Dinka.

ZABÍJAČKA

Po Novém roku nastal čas fašangu. Ludé sa ťešili na plesovú sezónu a hospodiňe sa pripravovali na domácí zabijački. Prasata ve chlévoch už mjeli pjeknú váhu a  v  komorách bilo dosť placu na maso a  zabijačkové pochúťki. Nastali žňa pro masárú. Ve Skalici ich bívalo dosť – Bellay, Hokinek, Mikulec, Gerža, Plhal, a potom to bili ešťe masári-náturisťi, običajňe sedláci, kerí to umjeli dobre a  chutňe uďelat. Ket sem bil malí chlapec, bívali sme v Blahovej ulici a každí rok sme chovali jedno-dvje prasátka. Ňejaké obilé sme mjeli ze svojej role, erteple a repu mjela mama nasaďené ve vinohraďe, ňejaké turecké žito sme dopjestovali na ňivce u Pelíškového mlína, ňeco sme dostali za árendu a v léťe sme nosili koprivu a jatelinu. Tak neňi ďivu, že prasátka sa mjeli k  svjetu.

Gazdinská škola – marec 1943
Foto: archív L. Čulenová

Tenkrát sa nezabijali prasata mladé. Ríkalo sa, že prasa je tenkrát zralé, ked ho „postrašá“ dvá Mikuláši. Cecáki sa kupovali tak v septembri – októbri a zabijali sa prez rok v januári alebo ve februári. Ráno v sobotu o púl šestej tata zatopil pod kotlama na dvori a  začal zhrívat vodu. Mama nachistala potrebňí špécie a čekalo sa na masára. U nás v tej dobje zabijával stríc Štefan Kučera, muž maminej sestri Marki. O  osmi sa začínalo. Chlapi si dali po štamprli slivovice a já sem mjel na starosťi noseňí dreva.

Zabijací korito a  rám na povjeseňí prasata sme mjeli vipošťané od stríca Štefana Maťejki, našého kamaráda, místňího podňikatela, kerí rozvážál zeleňinu. Chlapi zvalili prasa na zem, mjelo tak dvjestopadesát kilo, stríček ho pichli a já sem višel na dvúr, až prestalo kvičat. Do tej dobi sem mjel hlavu skovanú pod perinú v predňí izbje, abich nečul kvikot. A potom nastal prvňí velikí problém – do korita dali retázki na obracaňí, položili doň prasa a hned bilo viďet, že prasa je tak veliké, že svojím ťelem zavrelo korito tak, že nebilo možné pod ňeho nalét vrelú vodu. Vrící voda stékla po chrbťe mímo korita a tak sa koža a chlupi neoparili. Voda sa mosela v kotli znova zehrívat a to chvílu trvalo. Zatát chlapi popijali červené.

A tak sa to opakovalo – naléla sa voda a oparila sa zas enom pulka sviňe. Popijalo sa a za dvje a púl hoďini už mjeli chlapi dosť. Strízví zostali enom stareček Kadlečík, mamin otec, a  ten rezolutňe zahlásili „no co, šak to za deň nenarostlo“. Mama málem omdlela. Nakonec prasa trochu oškrábali, otevreli bruch, vitáhli vnítrnosťi, abi sa nepokazilo, a ostatňí sa pomáli doďelalo na druhí deň. Tetka Marka vjeďeli uďelat najlepší náďívki do itrňic a  jelit. Presburšti uďelal masár. Na večerňí karminu bili pozvaňí kamaráďi, ňekedi súsedé a  roďina.

Mama upékla maso, podávala sa zabijačková ovarová poléfka, pečené itrňički aj jelita a  varené kiselé zelé. Já sem seďel v  kuchiňi a  počúval sem z otevrítú hubú, co dospjelí viprávjali a  dával sem pozór, abi mje ňic neutéklo. Mama nachistala roďiňe a známím víslužki a išli dom. Ňeco sa dalo aj súsedom a  to bilo tak, že ket oňi zabijali, tak nám to oplaťili. A ked nezabijali, tak nám to oplaťil panbu… Bili to pjekné čase, protože tak aj tak bilo šecko v porádku.