Pekným fenoménom Skalice je, že sa aj cudzí ľudia v mestskej hromadnej doprave navzájom zdravia. Hlasité, nárečovo tvrdé „Dobrý deň“ a typické „Doviďeňá“ sa nedá prehliadnuť. Pokiaľ niekto pri nastupovaní či vystupovaní z autobusu nepozdraví, dostane sa do nemilosti spolucestujúcich – minimálne v podobe nevraživých pohľadov.
Dá sa preto konštatovať, že s povestnou spolupatričnosťou Skaličanov, ktorá tu vždy bola, to nebude až také zlé. Keď ešte stále dokážeme spoločne učiť deti, že pozdraviť sa je slušnosť, naša budúcnosť nie je stratená. Vieme, čo chceme a čo nechceme v našom meste. Možno tu by sme mohli začať rozprávanie o Lichardovi. Áno, o tom pánovi, ktorého bronzová socha stojí vedľa evanjelického kostola, pod vežou postavenou na pamiatku návštevy Komenského v Skalici.
O tom, ktorému – čo by soche – sedelo na kolenách nespočetné množstvo slečien, aby sa s ním vyfotili, a ktorému spoločensky unavení mládenci neraz nechajú pri nohách prázdnu fľašu od alkoholu. Ktohovie, koľko Skaličanov, aj tých, ktorí sa hrdo bijú do pŕs, v skutočnosti tuší, kto bol tento pán.
PRVÝ PROFESIONÁL
Daniel Gabriel Lichard, rodák zo Slovenskej Ľupče (17. január 1812), bol prvý slovenský profesionálny novinár. Nikto iný pred ním sa redaktorskej a vydavateľskej činnosti nevenoval ako svojmu povolaniu. Toto je fakt, z ktorého treba vychádzať, veď otcom novinového titulu Obzor bol práve on. Samozrejme, že jeho činnosť bola oveľa ďalekosiahlejšia. Lichard je jednou z najväčších osobností slovenských národných dejín. Bol zároveň učiteľom, spisovateľom a ako zakladateľ slovenskej odbornej terminológie natrvalo udomácnil v našom jazyku niekoľko nových výrazov. Spomeňte si na neho pri použití slova rušeň, náradie, tekutina či škripec.
Rozsiahle novinárske dielo D. G. Licharda, zamerané predovšetkým na pozdvihnutie slovenského hospodárstva, no zároveň odzrkadľujúce spoločenský, politický a kultúrny život, nemôže zostať bez povšimnutia. V prevažnej miere je späté práve s naším mestom.
V SKALICI PRE LÁSKU K ŽENE I PÍSANIU
V roku 1844 sa Lichard uchádzal o skalickú evanjelickú faru. Nielenže ju získal, ale dokonca predbehol aj svojho protikandidáta, veľkého Jozefa Miloslava Hurbana. O tri roky neskôr sa miesta v slobodnom kráľovskom meste vzdal; rozhodnutie venovať sa výlučne písaniu bolo silnejšie. Farárom sa namiesto neho stal jeho brat Ľudovít. Lichard však zostal so Skalicou natrvalo spojený.
Spolu s bratom v našom meste našli svoje lásky. Priženili sa do meštianskej rodiny Vrchovských: Daniel si v roku 1850 vzal Kristínu a Ľudovít sa o štyri roky neskôr oženil s jej sestrou Hermínou. 5. apríla 1848 vyšli Lichardove Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, osemstranový týždenník však skončil už v septembri toho roku. Po revolúcii 1848 vydával politický časopis Slovenský pozorňik, ktorý vychádzal do konca roka 1849. Tu zredigoval aj svoj prvý kalendár Domová pokladňica za rok 1847, neskôr ďalšie ročníky do roku 1851 a po návrate z Viedne ročníky 1863 a 1864. Všetko sa tlačilo vo vychýrenej tlačiarni u Xavera Škarnicla.
Vo Viedni, kde pracoval ako hlavný redaktor Slovenských novín, žil aj s rodinou do jari roku 1862. Po prvom vyrovnaní s Maďarmi tieto noviny padnú a Lichard sa vracia naspäť do Skalice. Žije tu svoj ďalší, na novinársku prácu bohatý, život. Dominuje jej hlavne jeho Obzor, ktorý dostáva podtitul Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život. Vydával a redigoval ho od 5. októbra 1863 až do svojej smrti 17. novembra 1882. Pochovaný je na skalickom evanjelickom cintoríne. Príliš všeobecný a veľmi skromný prierez životom velikána, ale my bojujeme s novinovým priestorom, ktorý nepustí. Redaktor Lichard by to určite pochopil.
TEN BY VÁM DAL PARDUS!
„Se zbožnú úctú si často zpomínám na Daniela Licharda, v duchu vidím tú štíhlú vysokú postavu vpadlých prsú, tú okrúhlú, vždy k úsmjevu naladenú tvár, jedno oko primhúrené, aby druhým do srdca a duše nehledel, na pravú nohu krok mjel nejistý, za mladi mjel nohu zlomenú, na prochádzku vždy mjel húlku s bílú kostenú hlavičkú v ruce, ale sa s ňú nikdy neopíral o zem, ale v ruce nosil. Oblek vždy jednoduchý, vjetšinú hnedý, zrídka černý, nákročník vždy enom černý, šátek zložený na dva cípy, svázaný vždy. Límec košele enom mjeký, nikdy na tvrdo žehlený.
Každé ráno o 1⁄2 8 hodine už vychádzal z domu a cestú se známým sa zastavil, povyprávjal, a prvé bylo tlačárne – k Škarniclovi, a neskúrej na námjestí ke svojej testine. Nemravné vtipkování neznésel, radšej sa vzdálil. Ked očul nemravné slova od mládeže, zastavil sa a otcovsky takových napomenul, takže mladíci si vzali do zvyku povidat: „Ej, ked by ťa očul pán Lichard, dostal by si pardus!“
Sám si rád zažertoval. Ked ráz ku nemu prinésel Imrich Tomeček, žák II. gymnaziálnej trídy, nejaké listiny, rekel mu: „Mjel by si dostat neco za cestu, ale vím, že ti krajcáre nejsú vzácné, tedy ti spravím neco vzácnejšího. Právje zestavujem kalendár, nuž jaké by si mjel rád počasí prez prázdniny? Jaké chceš ti po vúli spravím.“
Jeho domácnost byla jednoduchá, ale milá. Ked sa natrvalo usadil ve Skalici, tady až do smrti býval v domje Pavla Mittáka vedla evanjelickej fáry. Kancelárija jeho byla jeden velký stúl, na nem drevjený kalamár, nekolik brkových pér, ocelovým pérem nepísával. Knižnica: v jedném díle náboženské knihy, inde zas rozličného obsahu a vjetší stohy papíru, rukopise a jiné. Do chrámu Božího chodil každú nedelu a vždy sedával pri sakristii ve stolici, co byla pro kostelníka určená.“
Spomienka pána Ľudevíta Tiršera z roku 1947, nazývaného „živá kronika mesta Skalice“, na Daniela Gabriela Licharda, nás vracia na začiatok do skalickej MHD. Kto nepozdraví, dostane pardus. V každom z nás je trocha Licharda. A to je dobre.
OBZOR 21. STOROČIA
Píše sa 5. október 2017 a v Skalici, presne po 154 rokoch, opäť vychádza Obzor. Udalosť, pri ktorej sú namieste zimomriavky. Eufória, nadšenie, ale predovšetkým zodpovednosť a záväzok. S Obzorom prichádzajú do nášho mesta noviny pre všetkých. Svedčí o tom aj skladba rubrík.
„Tematická mnohostrannosť a pestrosť Obzoru mala veľké výhody v tom, že čitatelia rôznych záujmov, vzdelania a spoločenského postavenia si v ňom mohli vybrať,“ píše sa o Lichardových novinách a týmto smerom sa budeme uberať aj my. Veríme, že nielen noviny práve prichádzajú za ľuďmi, ale aj ľudia prídu za svojimi novinami.
Stanú sa ich spolutvorcami, dopisovateľmi, vznesú podnety, upozornia nás na veci, ktoré sa im nepáčia a pochvália sa tým, v čom sa im darí. Pán šéfredaktor, tešte sa, pretože dnes existujú fantastické stroje, ktoré v Škarniclovej tlačiarni vytlačia váš Obzor s precíznou presnosťou. Áno, tlačiareň už zmenila názov, ale je to stále to isté zariadenie, kde sa bez prestávky tlačí od čias významných dejateľov, teda aj vás. A pán šéfredaktor, čo by ste povedali na to, že sa prostredníctvom vynálezu, akým je internet, Obzor dostane k ľuďom do celého sveta? Ku skalickým rodákom, ale aj k ďalším Slovákom, ktorí z rôznych dôvodov opustili rodnú zem? A v neposlednom rade sú tu ľudia, Skaličania.
Tisíce ľudí, domácich, ale aj prišelcov, ktorí si prišli do kráľovského mesta splniť svoj životný sen, ktorí tu priviedli na svet deti, postavili domy, pracujú tu a chcú vedno s ostatnými žiť plnohodnotný skalický život. Všetci títo ľudia sa budú spolupodieľať na tvorbe vášho Obzoru.
Vitajte naspäť v Skalici, pán Lichard!
Socha D. G. Licharda v Skalici
Autorom sochy Daniela Gabriela Licharda v Skalici je Ladislav Šaloun, český sochár z obdobia secesie, naturalizmu a realizmu, zakladateľ moderného českého sochárstva. Medzi jeho najznámejšie diela patrí pomník majstra Jána Husa na Staromestskom námestí v Prahe. O výstavbe veže pri evanjelickom kostole v Skalici sa uvažovalo už od roku 1924, zároveň sa blížilo 50. výročie úmrtia Daniela Gabriela Licharda. Plán objektu s miestom pre Lichardov pomník vypracoval architekt Dušan Jurkovič. Nedostatok financií a 2. svetová vojna veci oddialili. Vežu aj s travertínovým podstavcom pre zamýšľanú sochu postavili v roku 1938. Krátko po vojne opäť zasadol výbor pre osadenie pomníka. Bronzovú sochu Licharda odhalil povereník pre pôdohospodárstvo Martin Kvetko 26. mája 1947, v roku 150. výročia posvätenia evanjelického chrámu v Skalici.
Prečo Obzor bol, je a bude novinami pre všetkých
Obzor vychádzal trikrát do mesiaca s celoročným predplatným tri zlaté. Lichard ho nikdy nezvýšil, pretože bral ohľad aj na chudobnejších čitateľov. S nezlomnou trpezlivosťou dokázal za každých okolností svoje noviny zachovať. V prvom desaťročí mal Obzor približne tisíc predplatiteľov, čo bol na slovenské pomery značný úspech. Lichardova profesionalita bola jednoznačná.
Rozvrhnutie materiálu v novinách podľa stupňa dôležitosti mal premyslené hneď od prvého čísla. Na začiatku to boli úvodníky, ktorými sa prihováral širokému publiku čitateľov. Za ne zaraďoval takzvané články miešané. V tejto rubrike uverejňoval väčšinou správy o odbornej poľnohospodárskej literatúre, spolkoch, o činnosti významnejších národohospodárskych a politických inštitúcií v krajine, poloúradné oznamy a podobne.
Za veľmi významnú považoval rubriku Dopisy, v ktorej vychádzali úryvky z listov dopisovateľov. Lichard zásadne zverejňoval aj mená korešpondentov. Rubrika Život a príroda bola medzi ľuďmi veľmi obľúbená. Najviac miesta vo svojich novinách však Lichard venoval odborným rubrikám, z ktorých bol na prvom mieste tematicky bohatý a rôznorodý Remeselnícko-technický vestník. Redaktor Obzoru pritom pamätal aj na drobnejších podnikateľov.
Výlučne praktické zameranie mala rubrika Do kuchyne a komory, ktorej názov sa častejšie menil – Domáce nárady, Domáce vedomosti a podobne. Obsahovala najmä drobné noticky, rady k prípravám pokrmov, ponímala o ochrane pred hmyzom, o chovaní hydiny, o hygiene domáceho prostredia. O obsahu rubrík Domáci lekár a Dobytčí lekár vypovedajú ich samotné názvy. Priemyselnému a obchodnému podnikaniu slúžili rubriky Obchodné správy, Trhové ceny a Národný hospodár. V Obzore nechýbali ani úradné a súdne správy.
Veľký význam mala osobitná rubrika Literárny oznamovateľ, v ktorej skalický redaktor propagoval slovenské knihy a časopisy. V Obzore bola – hoci nie pravidelne – zaradená aj humoristicky zameraná rubrika Zábavnica. Spravodajstvo a aktuality získaval Lichard neraz aj v skalickom mestskom kasíne. Denne až tri – štyri hodiny čítaval dennú tlač, aby mal nevyhnutný prehľad o dianí doma i vo svete.