Volebné právo žien oslavuje stovku

Zdroj: www.openculture.com

„Právo voliť do poslaneckej snemovne majú všetci štátni občania Československej republiky bez rozdielu pohlavia, ktorí prekročili 21. rok svojho veku a vyhovujú ostatným podmienkam poriadku volenia do poslaneckej snemovne.“
Ústavná listina Československej republiky z 29. februára 1920

Blížia sa voľby. Nie je asi na mieste hovoriť o tom aké budú významné a ako ovplyvnia budúcnosť našej krajiny, aj nás samotných, pretože to by sa dalo, aj malo, písať pred každými voľbami. V jednom však výnimočné budú – konajú sa v čase stého výročia volebného práva žien u nás. Pre obyvateľov Slovenska to vyzerá ako samozrejmosť, no na počudovanie to tak nie je. Pravdepodobne nikoho neprekvapí, že v niektorých arabských krajinách bolo toto právo priznané ženám až na prelome tohto tisícročia, v mnohých ešte stále nie. Prekvapením však pre mnohých bude, že napríklad vo Francúzsku sa tak stalo až po druhej svetovej vojne, v Maďarsku až v roku 1958, vo Švajčiarsku (!) v roku 1971 a v Lichtenštajnsku dokonca v roku 1984 …

ROZHODUJÚ MUŽI ČO ŽENY CHCÚ?

O ženské hlasy v mužskej spoločnosti v minulosti veľký záujem nebol. Naopak, konali sa rozsiahle kampane, ktoré strašili nielen dôsledkami toho, keby názory a požiadavky žien museli byť rešpektované, ale silným argumentom bol rozpad rodiny následkom úniku žien zo svojej tradičnej úlohy domácej a vychovávateľky detí. Vývoj spoločnosti smerom k prirodzenej rovnoprávnosti mužov a žien sa však nedal zastaviť. Súvisel nielen so zmenou myslenia, skutočného postavenia žien v partnerskom vzťahu doma, ale aj všeobecného pokroku spoločnosti, kde technizáciou domácnosti nechtiac obchod priznával schopnosť žien tieto zariadenia ovládať a neustále posilňoval ich samostatnosť.

Zatknutie Emmeline Pankhurstovej
Zdroj: encyklopedia.sme.sk

NAJPRV TREBA ROVNOSŤ

Skôr ako o rovnakom volebnom práve bolo treba hovoriť o rovnosti. V roku 1848, práve keď slovenský národ zápasil o svoje právo na existenciu, konalo sa v americkom Seneca Falls zhromaždenie žien, ktoré vyhlásilo tézu, že všetci muži a ženy sú stvorenia sebe rovné. Pre istotu, alebo zo zvyku, však boli muži uvedení ako prví … V roku 1869 bola založená Národná americká asociácia za volebné právo žien, ktorá už mala jasný cieľ – požadovala toto právo zahrnúť do ústavy. Stalo tak vo vznikajúcom štáte Wyoming v jeho novej ústave z roku 1889. V celých Spojených štátoch sa tak stalo až v roku 1920. A tak prvou krajinou, ktorá priznala volebné právo ženám, sa stal už v roku 1893 Nový Zéland. Paradoxom je, že Nový Zéland bol v tom čase britskou kolóniou a v samotnej Veľkej Británii prišlo k tomuto kroku až o štvrťstoročie neskôr.

Obrázky „budúcnosti, kde sú ženy rovnoprávne s mužmi“ strašili veľkú časť mužskej populácie
Zdroj: www.collectorsweekly.com a www.boredpanda.com

SUFRAŽETKY V ČELE BOJA

Už v 19. storočí však bolo vo Veľkej Británii uzákonených niekoľko reforiem, ktoré odstraňovali rodovú diskrimináciu, ale volebné právo žien bolo naďalej témou, ktorú mužská spoločnosť odmietala. Zosilňovanie tlaku vyústilo do vzniku radikálnej ženskej organizácie Sociálny a politický zväz žien. Jej členky sú dodnes v histórii známe ako sufražetky, čo je odvodené od francúzskeho suffrage, vo význame volebné právo. Vo Francúzsku spolok s týmto cieľom, i keď ešte nie s takou silou, vznikol už v roku 1866. Britské sufražetky podnikali časom militantné akcie, dokonca bombové atentáty. Útočili na umelecké zbierky, vlaky, pošty, telegrafy, čo sympatiám na ich strane nepridávalo. Pripútavanie sa reťazou, napríklad k plotu Buckinghamského paláca, patrilo k miernejším a bežným spôsobom ako na seba upozorniť. Emmeline Pankhurstová, vedúca osobnosť hnutia, napriek tomu tvrdila, že „Vláda vyhlásila vojnu ženám“.

Sufražetky zohrali v boji za volebné právo žien zásadnú úlohu
Zdroj: zurnal.pravda.sk

ZMENY PRINÁŠA VOJNA

Veľkým prelomom vo vnímaní postavenia žien v spoločnosti bola v Európe 1. svetová vojna. Počas nej pri nedostatku mužských pracovníkov, ktorí práve bojovali na frontoch, zastávalo mnoho žien ich miesta i prácu. Mnoho odvetví dokázalo ďalej fungovať len vďaka ženám. Získavali tak kvalifikáciu a súčasne i rešpekt vďaka svojim výsledkom a rozhodovacím schopnostiam. Súčasne sa ženské hnutie rozhodlo zastaviť svoje aktivity za získanie volebného práva, aby neoslabovalo vo vojnovej situácii svoju vlasť. Hneď po skončení vojny v roku 1918 získali volebné právo ženy zatiaľ iba staršie ako tridsať rokov, v roku 1928 bola táto hranica znížená na dvadsaťjeden rokov. V roku 1917 založila spomínaná britská sufražetka Emmeline Pankhurstová Stranu žien, ktorá mala vo svojom politickom programe napríklad aj rozdelenie habsburskej monarchie. Britské sufražetky v tomto období podporovali pád Rakúsko-Uhorska a emancipáciu nástupníckych štátov, vrátane Československa.

Ľudové noviny, 1913
Zdroj: internet

ŽENY A ZMENY V NOVOM ŠTÁTE

Možno len ako zaujímavosť je treba spomenúť, že volebné právo bolo v habsburskej monarchii niektorým ženám priznané už v roku 1873, no vzťahovalo sa iba na ženy, ktoré vlastnili veľkostatok a voliť museli aj tak prostredníctvom zástupcu. Monarchia napokon naozaj prehrala svetovú vojnu, rozpadla sa a na mape sa s novými štátmi objavilo Československo. V našich krajinách malo však v tej chvíli presadzovanie volebného práva žien inú históriu, tradíciu aj iný výsledný stav. Podobne ako v mnohých oblastiach to bolo dôsledkom nerovnakého spoločenského vývoja Čiech a Slovenska.

V Čechách nastupuje tento boj na prelome 19. a 20. storočia a v roku 1912 bola do českého snemu zvolená prvá žena, spisovateľka Božena Kunětická-Viková. Volebný zákon síce ešte neobsahoval článok o volebnom práve žien, ale ani ich účasť nevylučoval. Spisovateľka využila túto zákonnú medzeru, no vďaka obštrukciám vedenia snemu svoju funkciu nikdy nevykonávala. Bolo však už jasné, že volebné právo žien je vážnou spoločenskou témou.

Na Slovensku zatiaľ, v rokoch 1912 – 1914, viedli na stránkach periodík polemiku progresívnejšia Hana Gregorová s konzervatívnejšou Ľudmilou Podjavorinskou, ktorá zosobňovala argument tzv. kroku do neznáma – obáv z dôsledkov volebného práva, ktoré si nevedela predstaviť. Podľa Gregorovej je „bojom o všeľudské práva ženy, o vnútorný rozvoj jej duševných schopností, o jej sociálne povznesenie, o právo uplatňovania sa v povinnostiach verejného významu“.

Vavro Šrobár, Slovenský denník, 1925
Zdroj: internet

ODVTEDY AŽ NAVŽDY

Dňom 31. januára 1919 napokon vstúpil v Čechách a na Morave do platnosti Poriadok volebný v obciach Československej republiky (zákon 75/1919 Zb.), ktorým bolo priznané právo voliť do obecného zastupiteľstva „… všetkým štátnym občanom Československej republiky, ktorí majú náležitosti §u 2 zák. z 19. decembra 1919, č. 663 Zb. …“, to je vrátane žien. Rovnako tak mohli byť ženy volené aj do obecných zastupiteľstiev. V dôsledku samostatnej správy jednotlivých zemí, získal na slovenskom území tento zákon účinnosť až 31. decembra 1920. Odzrkadľovalo to, že vo februári 1920 bolo v československej ústave zakotvené vyhlásenie, že „ženy sú politicky, sociálne a kultúrne postavené na úroveň mužom a patrí im volebné právo“.

Prvé parlamentné voľby, v ktorých mali ženy právo voliť, sa konali v apríli 1920 a v prvom priamo zvolenom národnom zhromaždení zasadlo 12 poslankýň a 3 senátorky. Ako prvá Slovenka prenikla do vysokej politiky robotníčka Irena Kaňová z Banskej Štiavnice. Keď, ako najmladšia poslankyňa revolučného československého národného zhromaždenia prevzala v roku 1919 mandát po Alici Masarykovej, mala len 26 rokov. Odvtedy sa na volených miestach ocitlo nepreberné množstvo žien, poslankýň obecných, mestských i krajských zastupiteľstiev, či parlamentu a dnes už na najvyššom volenom poste stojí prezidentka krajiny. Sú rovnakou samozrejmosťou ako ženy vo vedúcich a riadiacich funkciách súkromných i štátnych firiem, ministerstiev a vlády.