Všetko je v poriadku, len trochu prší

Keď sa v Skalici rozhodne fúkať, tak vietor láme stromy. Keď prší, tak potoky nahradia ulice a Skaličania vyťahujú gumáky a vodu zo „sklepov“. No ja, keď prší, si vždy spomeniem na prvý týždeň mojich študentských čias na východe Slovenska a na kamarátov: „Šicke jak ma buc, ľen dakus padze dižď.“

V tom prvom „východnom“ týždni som sa nenaučila ani jednoducho sa spýtať, čo presne znamená „dakus“ alebo „buc“. Práve naopak, zahanbene, uprene som hľadala preklad niekde na mokrých chodníkoch mesta. Inej cesty než sa osmeliť a pýtať sa však nebolo: osem z mojich deviatich spolužiakov totiž v prestávkach hovorilo buď východniarsky alebo maďarsky.

Aj vo svojom učiteľskom povolaní často čítam v ustrašených očiach: „Čo, ak to nepoviem dobre? Čo, ak nebudem rozumieť? Čo, ak poviem dačo hlúpe?“ „No, tak nič!“ Hovorím študentom: „Bude sranda!“ A, aj keď so smiechom, myslím to úplne vážne. Pýtajte sa, zastavujte svojich „konverzantov“, nechajte si to napísať, priznajte sa, že nerozumiete a možno sa potom dozviete, že, keď na Slovensku padze dižď, leje ako z krhly alebo padajú tragače, tak v Rusku leje ako z vedra. V Španielsku sa zasa leje do vedra. V Poľsku pršia žaby a Grékom padajú na hlavy nohy od stoličiek. Francúzom sa sypú z neba klince, v Nemecku pršia obuvnícki učni, no, a Angličanom padajú mačky a psy.

Keď vás Skaličan upozorní, že vonku „frfňí“, „soplí“ alebo „smoklí“, tak sa ešte nič nedeje, lebo zatiaľ ešte len popŕcha. Treba sa mať na pozore až, keď „to enom tak škŕkne a začne scat“…

Alexandra Rozborilová,
učiteľka angličtiny, prekladateľka, tlmočníčka