Existujú univerzálne otázky, ktoré znepokojujú človeka od čias, keď si začal uvedomovať svoje miesto na tejto planéte a v kozme. Medzi ne patrí najmä otázka ako sa vyrovnať s faktom smrteľnosti, otázka poslania ľudskej činnosti a jej zmyslu, otázka dobra a zla súvisiaca s poznaním, s rozvojom prírodných vied.
Vážime si prírodné vedy – sú nevyhnutné: bez nich si človek nemôže uvedomiť svoje skutočné postavenie. Avšak zároveň sú nedostatočnou praktickou a duchovnou orientáciou. Strácajú svoju suverenitu vo chvíli, keď človeka vystavili pocitu pravdepodobnej osamelosti v mrazivej nekonečnosti kozmu. Sú ľudsky slabé. Zmĺknu vtedy, keď sa začína pýtať podvedomie a svedomie. Práve vtedy si človek začína uvedomovať, že mu čosi dôležité chýba: viera a umenie – ako vyššia syntéza, pokračujúca práca vedomia ako emancipačný proces.
Pre všetky pokolenia zostáva nemenným jeden základný problém: ich vlastná časová, ale aj vnútorná ohraničenosť, a preto sa musí každá nová generácia vyrovnať s otázkou bytia a nebytia, so zmyslom svojej existencie a so zodpovednosťou v obrane dobra proti zlu. Ak prijmeme túto časovú ohraničenosť ako konečnú, teda, aj ohraničenosť duchovnú, cieľ svojho úsilia nemôžeme dovidieť a nemôžeme sa správne orientovať, lebo nám chýbajú základné oporné body. Nevieme, odkiaľ ideme a kam, nevieme, či sa vzďaľujeme alebo vraciame. V tejto základnej orientácii nám prírodné vedy kompas neposkytnú. A zdevastované myslenie plodí nielen devastáciu životného prostredia, ale aj vnútorného života človeka. V ňom sa devastácia prejavuje ochromením všeľudských ideálov v mene materiálneho blahobytu ľudstva, ktorý by nikdy nebol blahobytom pre všetkých. Iba pre silnejších. Odpoveďou na našu základnú otázku je vsadenie na šancu duchovna.