Sme takí? Prípad jeden z mnohých, žiaľ, nie ojedinelý:
Stretnete smútkom i rokmi poznačeného úctyhodného pána. Muža s paličkou, čo denne navštevuje miesto posledného odpočinku svojej manželky. Málo mu chýba do deväťde-
siatky. S manželkou prežili spolu viac než polstoročie, zle je mu samotnému. Pozdraví, usmeje sa, rád by sa aj zastavil, pozhováral s vami, avšak kto dá zo svojho času, keď sa ponáhľame a uzatvárame do seba? Sme bezcitní, aj nevšímaví k bezmocným, vytráca sa empatia, zabúdame na úctu? Pritom veľa času venujeme novým technológiám a veľa času strácame na sociálnych sieťach …
Ten pán sa nesťažuje. A predsa vychádza najavo, že má deti. Dokonca žijúce v našom meste. Aj vnúčatá. Má?! Vnúčatami boli iba vtedy, keď ich všetkých s manželkou obdarúvali?
Spoločníkom a oporou, okrem paličky, mu je bicykel a neodmysliteľný obedár. A ľahostajnosť, čo má už také rozmery, že pozvanie od najbližších, inej rodiny alebo známych ani nečaká.
Všimne si niekto kompetentný (príbuzní, mestskí činitelia, či samotní susedia), že dobrý človek potrebuje pomoc? Čo sme to za ľudia? Kde je svedomie? Je nejaké vôbec?
Zostáva osamelému človeku už iba zmier so smútkom, bezvládnosťou a beznádejou, vlečúcou sa dňami? Má ešte čas si zvyknúť?