Zelené ráno

Po dlhšom čase sa mi opäť dostala do rúk kniha Raya Bradburyho Marťanská kronika. Už od prvého stretnutia ma očarúval svojou krehkou pôsobivou poetikou a bohatou metaforikou o  stereotypoch ľudského správania bez ohľadu na čas a  priestor.

Teraz ma však s novou naliehavosťou oslovila kapitolka Zelené ráno – práve pre svoju hĺbkovú ľudskú dimenziu. Kým takmer vo všetkých ostatných kapitolách sa prisťahovalci zo Zeme správajú na Marse rovnako necitlivo, bezohľadne a  deštruktívne ako na materskej planéte, táto je výnimkou: Benjamin Driscoll po poznaní, že na Marse je pririedky vzduch pre jeho slabé pľúca, a  zistení, že tu chýbajú stromy, rozhodol sa, že jeho prácou bude boj proti tomu, čo by ho mohlo z Marsu vyhnať.

Rozhodol sa vysádzať semená a  sadenice rôznych druhov stromov bez záruky, či jeho práca prinesie úžitok. Bradbury píše: „To všetko sa stalo už pred tridsiatimi dňami a od tej doby sa ani raz neobzrel späť. Pretože ak by sa obzrel, trhalo by mu to srdce. Bolo veľmi neisté, či vôbec nejaké semienko vyklíči. Upieral oči len a len pred seba a  postupoval pod planúcim slnkom ďalej a  ďalej.“

V  noci prišiel dážď a keď ráno vstával, konečne sa obrátil a hľadel smerom, odkiaľ prišiel. Bolo to zelené ráno. Kam až dovidel, všade sa k oblohe dvíhali stromy, ktoré vyživila dlho odpočívajúca cudzokrajná magická pôda a  ktoré dokonca, ešte ako ich pozoroval, vyrážali nové vetvy a  na nich sa rozpukávali nové pupence. Svieži vlhký zelený vzduch bol natoľko opojný, že keď ho pán Benjamin Driscoll zhlboka nasal do pľúc, slastným úžasom zamdlel a  kým sa opäť prebral, vyrástlo päťtisíc nových stromov zlatému slnku v ústrety.

Svojím spôsobom tiež žijeme na čoraz nehostinnejšej planéte. Už začíname zreteľne pociťovať pririedky vzduch pre naše slabé srdcia. A  ak sa z nej nechceme nechať vyhnať do ničoty, musíme začať proti tomu bojovať. Ak sa vnímavo rozhodneme, zistíme, že chýba láska.

Skutočná oživujúca ľudská láska, ten krehký cit, ktorý dodáva silu a odvahu žiť. Urobme to ako pán Benjamin Driscoll: začnime sadiť semienka či sadenice lásky – úsmev, dobré slovo, pozorné počúvanie, nezištnú pomoc či radu, povzbudenie – a  pre istotu sa neobzerajme, či nám za pätami klíčia, aby sme neprepadli depresii, že naša práca je márna. Hneď to asi nebude. Upierajme oči len a len dopredu, postupujme vyprahnutou krajinou ďalej a ďalej! Raz iste svitne zelené ráno.