V septembri 2021 sa konali v mexickom Durangu volejbalové majstrovstvá sveta kadetiek do osemnásť rokov. V slovenskej zostave nastúpila aj Skaličanka Ema Štermenská.
Pred desiatimi rokmi vkročila s mamou do sveta volejbalu ako predprípravkárka vo Volejbalovom klube Skalica. Písal sa rok 2011, keď získavala prvé návyky a začala vnímať svet športu. Zrejme dedičstvo po rodičoch, ktorí boli veľmi aktívni. Otec cez futbal, ktorý hráva dodnes, a mamina cez folklór. Po zdolaní prvého dvojročného schodíka vo volejbalovom živote nasledovalo prvé štádium a tým bola prípravka. Tu sa to v roku 2013 všetko začalo naozaj a celkom vážne. Samotná Ema hovorí, že mala neskutočné šťastie na partiu dievčat a hlavne na trénera Pavla Trubáčika, ktorý ich viedol.
Akú úlohu v tvojom rozhodnutí ostať pri volejbale mal tréner?
Veľkú. Skutočne. Teraz, s odstupom času viem o čom nám rozprával ako malým dievčatám. U nás doma sa vždy každá práca dokončila a preto, keď som raz začala, tak bojujem dodnes a verím, že keď raz prácu dokončím, budem sa za seba môcť obzrieť s pocitom spokojnosti, bez výčitiek voči sebe a mojej dlhoročnej práci. Neskutočne veľa trpezlivosti mal tréner Pavel Trubáčik, aby nás niečo naučil a aby naša práca dávala zmysel. To sme sa už pohybovali v piatom štádiu volejbalového života, no ešte vždy ďaleko od vytúženého olympijského turnaja.
Aké boli tvoje začiatky v reprezentácii?
Všetka moja drina a s tým spojené aktivity zo strany trénera boli úspešné. Po výbere do rodiaceho sa reprezentačného družstva dievčat U 16 v Liptovskom Hrádku v roku 2017 som dostala pozvánku na prvý reprezentačný zraz. Nasledovali prvé reprezentačné zrazy, tréningy, noví tréneri, odlúčenie od rodiny, nové priateľstvá. Celú tú dobu som cítila neustálu podporu doma aj v klube, kde boli celkom hrdí na to, že som sa vonku nestratila a získala svoje miesto v reprezentácii.
Aké boli výsledky v klube?
Klubový život v Skalici sa nezastavil a smelé slová trénera pred sezónou 2018 o účasti na majstrovstvách Slovenska v kategórii starších žiačok sme brali trochu ako nadsadené. Uverili sme až po baráži v Pezinku, kde sme sa nakoniec prebojovali až medzi osem najlepších družstiev Slovenska. Tým sa vlastne uzavreli moje volejbalové roky v Skalici.
Čo tvoj prechod na Bilíčku?
Od roku 2018 študujem a hrám volejbal v Bratislave na Gymnáziu Bilíkova. V roku 2019 som s týmto klubom absolvovala, už druhýkrát, majstrovstvá Slovenska starších žiačok. Bohužiaľ, potom prišla pandémia a všetky družstvá, okrem tých extraligových, dostali červenú. Našťastie, mala som fungovať a trénovať s extraligovým družstvom Projekt RD, v ktorom som aj naďalej.
Čo reprezentácia?
Naša repre U16 sa dvakrát neúspešne pokúšala prebojovať na ME U16. V Púchove, v roku 2018, sme prehrali vo finále so Slovinskom a v rumunskej Ploješti sme skončili v skupine na treťom mieste, to bolo v roku 2019. No, rok 2020 bol pre nás prelomový a ako reprezentácia U17 sme vyhrali kvalifikáciu v chorvátskom Zadare. Tá nám zaistila priamy postup na ME U17 do Čiernej Hory. Toto považujem za ďalšie štádium volejbalového života a ďalší krok k vytúženému cieľu.
Aká bola Európa v čiernohorskej Podgorici?
Účasť na majstrovstvách Európy a ôsme miesto bola neskutočná škola. Mali sme príležitosť zahrať si s tímami, s ktorými sme sa nikdy nestretli a s najväčšou pravdepodobnosťou sa už ani nestretneme. Avšak dva sety nás oddelili od postupu na majstrovstvá sveta.
Ako si sa dostala na MS do Duranga v Mexiku?
Naše výkony na ME nezostali bez odozvy. Postavenie v rebríčku v Európe nám pomohlo k pozvánke na majstrovstvá sveta dievčat U18 do mexického Duranga. Bolo to niečo neskutočné. Tento turnaj bol zatiaľ naším najlepším. Vybojovali sme si krásne dvanáste miesto, čo beriem aj ako nejaké znamenie, keďže v Skalici som začínala na drese s číslom 12. Umiestnenie mohlo byť, samozrejme, aj lepšie, no napriek tomu je to obrovské povzbudenie do ďalšej práce.
Si len na začiatku, dúfajme, že sľubnej kariéry. Vieš si však predstaviť, že sa raz vrátiš do Skalice odovzdať svoje skúsenosti?
Všetko je možné, dnes je však pre mňa táto téma ešte veľmi vzdialená a snažím sa sústrediť na veci tu a teraz. Vylúčiť sa to však nikdy úplne nedá, veď volejbal v Skalici, to boli moje začiatky a na to sa nezabúda.
Nosíš so sebou niečo, čo ti pripomína Skalicu?
Nemám z tohto obdobia nejaký špeciálny talizman alebo niečo podobné, no veľmi rada a často si prezerám fotky s bývalými spoluhráčkami. Zachytili totiž presne to, čo na volejbale milujem – tímového ducha, bojovnosť, radosť z pohybu a silu dobrej partie.
Čo ti zo Skalice „vo svete“ najviac chýba?
Určite hlavne moja rodina, priatelia a Jack, to je náš husky, vychádzky s ním mi veľmi chýbajú. A mamina kuchyňa.
Vieš o iných hráčkach zo Skalice, napríklad aj v iných kluboch?
Áno, viem, že napríklad Miška Štepanovská hrá aktuálne v Pezinku a aj to, že má skalický klub odo mňa mladšie hráčky opäť v reprezentácii, čo ma veľmi teší. Je to dobrá vizitka našich trénerov, ktorí sa mládeži v klube venujú.
Ďakujeme za rozhovor.
Redakcia
Foto: archív Emy Štermenskej