Od malička nás učia, že druhým treba pomáhať. Slabším, starším, chorým, utláčaným, deťom, … Krásna myšlienka, ale jej uskutočnenie v živote nám často kríva. Asi sa zhodneme v tom, že vzájomnej pomoci je medzi nami stále málo. Na druhej strane, každý z nás niekde a niekomu pomáha. Ako je teda možné, že je pomoci nedostatok? Natíska sa prvoplánová odpoveď – taká je doba. Treba si však znovu pripomenúť, že dobu tvoríme my sami. Kde teda robíme chybu? Dôležitá časť definície pomoci znie: Pomoc pozostáva z rád, inštrukcií, potrebných informácií alebo úkonov s priamym kladným účinkom. Na prvý pohľad jasné. Naša pomoc však môže mať podoby rôzne.
Pomocou totiž môže byť aj odmietnutie pomoci. Alkoholikovi asi nepodáme pohár vína, keď nás o to požiada. Avšak koľko „pohárov vína“ sme podali v iných prípadoch? Najskôr sa musíme zamyslieť, či to, čo obeť od nás žiada je pomoc alebo „pomoc“. Potom treba nabrať odvahu a silu na jej odmietnutie. Inou podobou pomoci môže byť záchrana obeti. Často ich zachraňujeme za každú cenu. Ako asi dopadne záchrana alkoholika, ak ho donútime ísť na protialkoholické liečenie proti jeho vôli? Ako často vôbec „zachraňujeme“ ľudí proti ich vôli? Snažíme sa pomáhať, aby im bolo lepšie, no zabúdame na nich samotných.
V onom priamom kladnom účinku, o ktorom sa hovorí v definícii, je zakopaný pes. V zápale pomoci sa zabúdame pozrieť na účinky pomoci z dlhodobého hľadiska. Najdôležitejšiu úlohu v tomto príbehu hrá naša zodpovednosť. Zodpovednosť za naše činy voči ostatným. Veľmi často svojou „pomocou“ berieme iným právo na omyly a hlavne právo na možnosť vlastného odčinenia si svojich chýb a tým i zodpovednosť za ich vlastné činy. Keď prijmeme zodpovednosť svoju, potom automaticky prenecháme ostatným tú ich. Nedávno som sa rozprávala s pracovníkom charitatívneho združenia na pomoc chudobným ľuďom v Afrike. Učia ľudí, žijúcich v chatrčiach mimo mestskej civilizácie, písať a počítať. No, učia ich aj používať platobné karty a požičiavať si na úver. Je to pomoc? Možno, že keď prestaneme „pomáhať“ a „zachraňovať“ zostane nám sila na skutočnú pomoc, nie tú podľa našich predstáv. Samozrejme, pomáhajme, no nechajme priestor obetiam na ich vlastnú zodpovednosť, aby si ju uvedomili a hlavne, aby podľa nej mohli slobodne konať. To isté platí pre zodpovednosť nás samých.
S úctou
pomáhajúca Želmíra Macháčková