Gen. PhDr. Milan Rastislav Štefánik (* 21. júl 1880, Košariská – † 4. máj 1919, Ivanka pri Dunaji), syn evanjelického farára v Košariskách (narodil sa ako siedmy z deviatich detí), slovenský vedec, astronóm, fotograf, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, diplomat a politik. Mal najväčšiu zásluhu na formovaní česko-slovenského zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny. Zohral dôležitú úlohu pri organizovaní česko-slovenských légií a sprostredkovaní kontaktov na francúzskych štátnych funkcionárov. Spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a Edvardom Benešom bol kľúčovou osobou pri založení ČSR. Po absolvovaní Karlovej univerzity v Prahe sa začal venovať astronómii. Aj preto sa rozhodol odísť do Paríža. Úspešne sa prebíjal v cudzom svete, lebo sa prebiť chcel. Za hviezdami a poznaním precestoval takmer celý svet.
Viackrát vystúpil na najvyšší vrch Európy Mont Blanc. Rád navštevoval Tahiti a okolité ostrovy v Tichom oceáne. Štefánikove smelé plány prerušil požiar prvej svetovej vojny. Ako francúzsky letec, neskôr ako generál a politik, bojoval za rozbitie Rakúsko-Uhorska. Na jar 1916 robil prieskumné lety v oblasti Gorice, Tridentu, jazera Lago di Garda a rieky Soče. Osobne zhadzoval letáky s výzvou k Čechom, Slovákom a vôbec Slovanom, aby prechádzali do zajatia a obrátili sa proti katanom našich národov. Jeho zásluhou sa vo februári 1916 razantným spôsobom zviditeľnilo vznikajúce česko-slovenské národné hnutie. Stretol sa s s francúzskym ministerským predsedom Briandom, informoval ho o národnom hnutí a dohodol u neho schôdzku s Masarykom. Bolo to prvé prijatie Masaryka u najvyššieho vládneho predstaviteľa veľmocí Dohody. Napokon aj názov Česko-slovenská národná rada (ČSNR) sa po prvý raz objavil v tzv. kyjevskom zápise zo dňa 29. augusta 1916 (napísal a presadil ho Štefánik). Bil sa za najvyššiu autoritu ČSNR, na istý čas sa stal i jej predsedom. V Taliansku zase svojim diplomatickým majstrovstvom získal súhlas vlády na vytvorenie bojových jednotiek zo zajatcov českej a slovenskej národnosti. V mene ČSNR 21. apríla 1918 podpísal s predsedom vlády Orlandom zmluvu o zriadení česko-slovenskej armády. Tak Taliansko uznalo ČSNR ako politického reprezentanta ešte neexistujúceho štátu.
Neskôr odcestoval už ako generál cez USA a Japonsko do Ruska, na Sibír, aby tam organizoval protiboľševické légie. Štefánik bol práve v Japonsku, keď bola v Prahe 28. októbra 1918 vyhlásená Československá republika, aj 11. novembra, keď bolo uzavreté prímerie na francúzsko-nemeckom fronte. Pre vznik vlastného štátu urobil všetko čo mohol, chcel byť Osloboditeľom, ale pri rozhodujúcich udalostiach v Európe, teda, ani doma nebol. Štefánik, už vtedy vo funkcii československého ministra vojny sa tak ocitol „v nesprávnom čase, na nesprávnom mieste!“ Zo Sibíri cestoval späť do Európy dva mesiace. Keď 15. marca 1919 prišiel do Paríža, presvedčil sa, že jeho postavenie vo francúzskych najvyšších kruhoch zaujal Beneš, ktorý aj predkladal na Mierovej konferencii česko-slovenské dokumenty a obhajoval záujmy nového štátu. Štefánika to veľmi bolelo. Veľkým zdrojom napätia medzi ním a Benešom sa stal aj francúzsko-taliansky spor, mali podstatne rozdielne predstavy o zahraničnej politike ČSR. Štefánik potom odcestoval do Talianska. Práve v súvislosti s touto záležitosťou sa Štefánik verejne vyjadril o Benešovi ako o nečestnom človeku. Ten to považoval za koniec ich vzťahov a v liste z 5. apríla naznačil Masarykovi potrebu nového ministra vojny. Masaryk mu 24. apríla oznámil, že Štefánikovi navrhne, aby sa vzdal ministerstva. „Co s ním dále, nevím: na Slovensku? Sotva, nejlépe by byl Řím, jestliže Paříž je vyloučena.“ Do 4. mája 1919 sa na tom nič nezmenilo.
Na let v onen osudný deň z letiska Campoformido pri Udine (Taliansko) do Bratislavy, a následne zrejme aj do Prahy, pripravovali talianski mechanici lietadlo Caproni 450. Pre trvale zlé počasie však počas dvoch dní nemohli odletieť. V nedeľu 4. mája 1919 o ôsmej hodine siedmej minúte miestneho času štart riskli. A tragédiu na letisku v Ivanke pri Dunaji už všetci poznáme. Správa o havárii lietadla zaraz priletela i do Skalice. Práve v čase tragédie tu obedovali (krátko na to ako zasadili Lipu slobody) minister pre správu Slovenska Vavro Šrobár a hlavný veliteľ česko-slovenského vojska Piccione. Ihneď sa vybrali do Bratislavy. Šrobár začal organizovať pohreb a Piccione zisťovať, čo sa vlastne stalo.
V tých dňoch však Beneš, pod vplyvom majestátu smrti, napísal vecne presné najväčšie uznanie Štefánika, ktoré už nikto neprekonal a ani on sám sa k nemu nevrátil. Aspoň pár Benešových viet o Štefánikovi: „On to byl (…), který dal první základy naší diplomatické činnosti a který právě byl prvním a nejlepším naším diplomatem … Byl to duch veliký, který viděl v československém problému jen maličkou součást problému světového, který dělal vždy jen světovou politiku a který řešil problém války vždycky jen světově … on to byl, který princip zřízení naší armády především postavil a s krajní obětavostí probojovával … Byl skutečně krajně pracovitý, byl neobyčejně poctivý a lásku k lidem pokládal za hlavní vlastnost člověka … Měl neobyčejnou odvahu slova a ve svém jednání s lidmi často si je získával tím, že dovedl jim říci neústupně pravdu do očí … Často říkával, že těžko bude možno oceniti to, co v boji zahraničním všecko udělal.“
(Československá korespondence, Paríž, 6. mája 1919).
Pavol Dinka