Kam kráčame? K poznaniu alebo k planéte opíc?
Stále rastie spoločenstvo nepokojných ľudí, ktorí vo svete rozkývaných hodnôt hľadajú svoj grál. Je to spoločenstvo ľudí premýšľajúcich, znepokojujúcich sa otázkami zmyslu ľudskej existencie – a, pochopiteľne, predovšetkým svojej vlastnej. Zároveň však je to spoločenstvo skeptické. Poučení z dejín sme dospeli k zdrvujúcemu záveru, že všetky najušľachtilejšie myšlienky „veľkých“ sa stali tragikomickou karikatúrou v rukách „malých“: Ak ich absolútnym nepochopením nezvrátili v pravý opak – na nebezpečnú zbraň proti ľudskosti, tým, že z nich urobili politickú prikázanú a nedotknuteľnú dogmu.
Lenže každá vznešená myšlienka je v podstate mocnou energiou inšpirácie a nesmie sa zakonzervovať. Rovnako zle pochodili aj veľké ideály, ktoré sa stali predmetom interpretácie „malých“ a tento problém sa stále vlečie kultúrnymi dejinami ľudstva. Veď čo iné mohol mať na mysli už v 1. storočí po Kristovi Epiktetos, keď upozorňoval, že štátu a národu preukážeme službu, ak pozdvihneme nie strechy domov, ale duše občanov, pretože je lepšie, keď veľké duše prebývajú v nízkych domoch, ako keby nízke duše číhali vo veľkých príbytkoch.
A zostáva doposiaľ skutočnosťou, že ak duchovne „malí“ dostali do rúk moc, jej prostredníctvom znížili veľké myšlienky na svoju úroveň rovnako v staroveku ako súčasnosti. A u tých cítiacich a premýšľajúcich je výsledkom trpká skepsa, neveriť nikomu a ničomu, o všetkom pochybovať, teda, aj o viere. Pritom ide o kvalitných, ušľachtilých ľudí, ktorí pripúšťajú možnosť viery ako jeden z druhov životnej filozofie, pre nich však nevhodný. Avšak svoju vnútornú energiu upriamujú na prácu v zamestnaní i na sebe. A ich životné krédo by sa dalo charakterizovať ako služba človeku – povinnosť byť užitočným nie ako sa nám zachce, ale ako môžeme, resp. „ak môžem pomôcť, musím pomôcť“. Čiže, obsahovo nápadne podobné onomu známemu – „Miluj svojho blížneho ako seba samého“.
Poctivé duše, túžiace po harmónii – nechýba im morálny imperatív, to, čo nazývame nepodplatiteľným svedomím. Predsa cítia, že im čosi dôležité v živote chýba. Hľadajú svoj „posvätný grál“ – hlboký vnútorný mier. Ten však možno dosiahnuť iba napojením sa na Ideu všetkých ideí, na centrum univerzálnej energie a pravdy. Tým skepsa mizne ako sneh pod jarným slnkom.