V roku 2003, hneď ráno prvý deň po vianočných sviatkoch, som videla letieť smerom na juh veľký kŕdeľ divých husí. Až do tohoto času ich v našich krajoch zdržala teplá jeseň. Fúkal silný západný vietor a zanášal ich smerom na východ. Prudký nápor vetra rozbil kŕdeľ asi na tri prúdy, medzi ktorými jednotlivé husi poletovali, hľadajúc, ku ktorému prúdu by sa mohli pridať. Naraz vietor z „chvosta“ jedného prúdu tri husi odrazil a niesol ich ďalej na východ. Zrazu som videla ako sa z toho väčšieho prúdu ďalšie dve husi oddelili a cielene leteli k tým strácajúcim sa trom. Už ich takmer dosiahli, keď vietor odrazu uchytil tú asi najslabšiu a tlačil ju od kŕdľa ešte ďalej. Zvyšné štyri sa za ňou zatočili, „podobrali“ ju, sformovali sa do typickej jednotky a nabrali kurz späť k veľkému kŕdľu. Vzápätí sa mi všetky stratili z očí …
Vďaka Ti, Pane, za tento zážitok! Vták, ku ktorému s opovrhnutím prirovnávame: si hlúpa ako hus! A hľa, aký príklad vzájomnej pomoci! Neopustia svojich, pomôžu najslabším, aby spoločne prekonali ďalekú cestu, aj za cenu rizika, že sa samé už späť k veľkému kŕdľu nedostanú, alebo dokonca ani do cieľa cesty. Aj to je Božie stvorenie, nesie v sebe pečať Stvoriteľovej múdrosti. Je to dôkaz, že súdržnosť, spolupatričnosť, vzájomná pomoc, pomoc silnejších slabším, nie je výsadou človeka. Nie je to niečo, čím by sme sa mohli pýšiť ako svojim vlastným produktom. Je nám to dané „zhora“, tak ako aj tým husiam alebo iným živým tvorom v prírode. Ako však s týmto darom narábame? Ako sme my so vzájomným pomáhaním?
Elena Speváková