Viktor Savič Pľjušť (*24. 11. 1913, Krym – †11./16. 4. 1945, Skalica, okolie Strážnice), podplukovník Červenej armády, spojovací dôstojník vo funkcii zástupcu náčelníka spojovacieho oddielu 53. armády 2. ukrajinského frontu, sa zúčastnil na oslobodzovaní Skalice 11. apríla 1945. Údaje, súvisiace s jeho menom a priezviskom i úmrtím uvádzame variantne, pretože sa okolo nich vyskytujú isté nejasnosti. Skaličan, spisovateľ Jozef Špaček, vo svojej štúdii uvádza, že správny prepis z ruského či ukrajinského mena Виктор Саввич Плющ má byť Viktor Savvič Pľušč, a nie ako sa v našom meste traduje Viktor Savič Pľjušť. Až do roku 2016 platila verzia, že Pľjušť (zachováme pôvodný prepis) padol v Skalici – podľa nej ho mali zasiahnuť črepiny, keď zachraňoval deti pred nemeckou streľbou na dnešnej Koreszkovej ulici smerom do Hájka. Mal pritom vybehnúť z vilky rodiny Václavíkovcov a zakričať: „Rebjata, slušajete… nesvobodno iščo zdes igratsja, patamu što fašisty…“ Potvrdila mi to dcéra Františka Václavíka Sylvia (vydatá Valná), moja spolužiačka z gymnázia, ktorej o tom rozprával otec. Navyše sama bola svedkom návštevy Pľjušťovej manželky i dcéry u nich a pamätá si ako si vzali prsť zeme z ich záhrady. Viem o nej, že by si niečo také nevymyslela. Lenže, čo s tým?
Ruská strana totiž odovzdala v roku 2016 mestu Skalica šesťstranový dokument Centrálneho archívu Ministerstva obrany Ruskej federácie z apríla 2015 (overenú kópiu originálu), v ktorom sa hovorí niečo iné. Okrem podrobného podplukovníkovho životopisu a najmä vojenskej kariéry sa v materiáli konštatuje: „Podplukovník V. S. Pľjušť v boji za socialistickú vlasť, verný vojenskej prísahe, prejaviac hrdinstvo a odvahu, zahynul 16. apríla 1945 v Česko-Slovensku v okrese Strážnice, južne od obcí Žeraviny a Lideřovice (dnes súčasť obce Vnorovy – pozn. autora). Oznámenie o tom dostala Pľjušťova manželka Jevgenija Vasiljevna 8. mája 1945 od Uľjanovského mestského vojenského výboru. Zakrátko sa i s päťročnou dcérkou Valentínou odsťahovala do Leningradu k svojej matke, kde si našla zamestnanie ako učiteľka.“ V archívnom spise sa ďalej uvádza, že podplukovníka Pľjušta previezli do Skalice, kde mala jeho jednotka vojenský štáb, a pochovali ho na námestí so všetkými vojenskými poctami v samostatnom hrobe. Z knihy Skalica (2014, s. 275) sa navyše dozvieme, že na Pľjušťovom pohrebe sa zúčastnil sám veliteľ 2. ukrajinského frontu maršal Rodion Jakovlevič Malinovskij. Po vzniku centrálneho pamätníka v Bratislave premiestnili telesné ostatky na Slavín, tamojší hrob má, okrem údajov, i fotografiu a informáciu, že Pľjušť zahynul 16. apríla 1945.
Nech je to už akokoľvek, možno vznikla chyba vo vojnovej dokumentácii, možno je chybná pôvodná skalická verzia jeho smrti, možno sa mýli moja spolužiačka Sylvia Valná. Podstatné však je, že tento hrdinský a odvážny červenoarmejec priniesol so svojimi spolubojovníkmi slobodu nášmu mestu. V bojoch zahynulo na území Skalice 32 vojakov Sovietskej armády a 23 vojakov rumunskej armády. Okrem toho v skalickej nemocnici zomrelo ďalších vyše 20 sovietskych vojakov.
Skaličania vyslovovali v onen pamätný deň osloboditeľom nesmiernu vďaku za prinesené obete. Skalický kronikár to zachytil týmito slovami. „Rusi sú tu. Ideme na hlavnú ulicu, na námestie. Prechádza ruské vojsko. Vítame ich, prevolávame im slávu, dávame im skalické červené vypiť.“ Vďační Skaličania postavili Pľjušťovi bustu, ktorá je súčasťou Pamätníka oslobodenia v parku pri škole na Mallého ulici. Každoročne pri príležitosti oslobodenia sa poklonia jeho pamiatke.
Prichodí ešte povedať niekoľko slov o samotnom podplukovníkovi: V Červenej armáde pôsobil ako špecialista-spojár od roku 1933. V roku 1937 sa stal poslucháčom Vojenskej elektrotechnickej akadémie v Leningrade a zároveň vojakom z povolania. Po ukončení štúdia v roku 1940 získal titul inžinier-elektrotechnik a povýšili ho do hodnosti kapitána. Oženil sa v roku 1938, v apríli 1940 sa im narodila dcéra Valentína.
Pplk. Pľjušť je nositeľom viacerých vyznamenaní – medaily Za odvahu (1940), Radu červenej hviezdy (1942), Radu Veľkej vlasteneckej vojny I. stupňa (1943), medailí Za obranu Moskvy (1944), Za bojové zásluhy (1944) a Radu červenej zástavy (1944).
Manželka Jevgenija a dcéra Valentína viackrát navštívili Skalicu a Slavín, spolu s prsťou našej zeme si hlboko v srdci odniesli spomienku na svojho manžela a otca a nehynúcu vďaku Skaličanov za oslobodenie.
Pramene:
Skalica, 2014, MsÚ Skalica, 6-stranový materiál z Centrálneho archívu Ministerstva obrany Ruskej federácie z apríla 2015
Poznámka redakcie:
Podplukovník Pľjušť je najznámejšou postavou oslobodzovania Skalice v roku 1945. V Skalickom Obzore sme mu v roku 2020 venovali značný priestor v článku Oslobodenie na vlastné oči, v ktorom sme sa pokúsili zhrnúť rozporuplné informácie o jeho konci. V čísle 04/2019 sme priniesli rozhovor s jeho dcérou Lenou.
Pavol Dinka