Zdroj: Slovenský cestovateľ.sk
Názov ulice Podhradie (v minulosti Podhradisstkem, či jednoducho Na Hradissczku) možno odvodiť od dvoch základných znakov – archeologicky podloženého hradu (hradiska) a od mestských hradieb. Tradícia situuje skalický hrad na miesto terajšej kalvárie. Datuje sa do 12. až 13. storočia, nešlo o zemný hrad – hradisko, ale o útvar opevnený pravdepodobne kamennou hradbou a priekopou. Pre vyvýšeninu pri severozápadnom krídle mestských hradieb sa dlho zachovalo kontinuálne označenie hradisko, názov Podhradie sa používa dodnes pre severozápadnú časť mesta.
Pokiaľ ide o hradby, Skalica patrí dodnes už k nepatrného počtu miest na Slovensku, ktoré si dosiaľ zachovali aspoň zvyšky svojich starobylých hradieb, ako hodnoverných svedkov svojej slávnej a často pohnutej histórie. Za ich vybudovanie vďačí uhorsko-poľskému kráľovi Ľudovítovi I. Veľkému, ktorý v roku 1372 udelil pôvodnej osade privilégiá slobodného kráľovského mesta (v tomto roku oslavujú Skaličania 650. výročie), vrátane ich najdôležitejšej súčasti – hradieb. Skalica tým dostala právo opevniť sa tak mohutnými hradbami, že sa na ich horných i dolných baštách mohol obrátiť volský záprah. Stavba hradieb vymedzila mestské jadro gotickej Skalice, ako pretiahnutý nepravidelný štvoruholník, ktorý rozšíril rozsah pôvodnej starej slobodnej trhovej osady a porušil jej prirodzené hranice, vytvorené na severozápade Stračinským potokom a na severovýchode Zlatníckym potokom. Smerom na Moravu viedla Strážnická brána, postavená na starej radiálnej ceste idúcej z námestia k hradbám, od Holíča zase viedla nová cesta cez Uhorskú bránu, ktorá bola vybudovaná po roku 1435 z charakteristických bosovaných kvádrov. Stála pri južnom okraji návršia Hradiska, na ktorom stával románsky hrad, ktorý stratil už v tej dobe svoj niekdajší význam.
Keď sa výstavbou severnej časti hradobného múru dostala Rotunda sv. Juraja na územie mesta, spĺňala funkciu strážnej a obrannej veže. Preto prišlo v 15. storočí k jej rozsiahlej úprave. Centrálnu valcovú časť nadstavili do značnej výšky a v hornej časti ju prepojili portálom k hradobným múrom. Obidve brány mali vnútorné a vonkajšie oblúky. Vnútorné, rovnako staré ako hradby, si zachovali svoj pôvodný gotický ráz i po neskorších vojnových pohromách, zatiaľ čo vonkajšie oblúky dostali nový, renesančný charakter. Boli na nich vytesané letopočty: 1632 na Uhorskej bráne a 1670 na Strážnickej bráne.
Zdroj: TASR
Pri Strážnickej, čiže Hornej bráne a tiež pri Uhorskej, čiže Holíčskej alebo Dolnej bráne stávali celý deň a celú noc drábi – hajdúsi, ktorí dostávali napríklad v roku 1632 za svoju službu mesačne dva florény – zlaťáky, a mýtnici, ktorým mesto taktiež vyplácalo dva florény za mesiac. Okrem brán boli v hradných múroch dve fortne – bránky. Nad bránkou ku Kalvárii bola Zelená veža, od ktorej hradby vybočovali z priamej línie a boli chránené vysunutým „premostením“ na najvyššom vrcholku Kalvárie, obkľúčenej priekopou. Druhá bránka bola pri predmestskej bašte, ktorú zrúcali až v roku 1923. Stál pred ňou mlyn postavený nad vstupom potoka do mesta. Pri výtoku potoka z mesta mu konkuroval druhý mlyn.
Hradby sa podrobili prvej zaťažkávacej skúške začiatkom februára 1428, keď sa Skalica dostala na dobu jedenástich dní do rúk spojených vojsk sirotkov, Pražanov a táboritov. O štyri roky neskoršie si spojené husitské vojská vybudovali v Skalici mocnú posádku s vozovou hradbou. V prvej polovici 15. storočia bola Skalica bránou, ktorou vstupovali husitské vojská na Slovensko. Preto bola štyri razy tak spustošená, že ležala takmer úplne v rumoch.
Významnú renesanciu prežili skalické mestské hradby za vlády veľkého priaznivca a zveľaďovateľa Skalice, kráľa Mateja Korvína, ktorý sa postaral o ich spevnenie a vydal prísne nariadenie o ich vzornom udržovaní mešťanmi. Za jeho vlády boli ich honosné brány živými svedkami nádherných kráľovských sprievodov, keď sa vracal cez Skalicu od svojho tesťa Juraja Poděbradského a keď obidvaja panovníci považovali Skalicu za akési neutrálne územie, na ktorom viedli rokovania, odkiaľ si vymieňali diplomatické nóty a kde prijímali kráľovské posolstvá.
Neskôr sa stala Skalica miestom zúrivých bojov kurucov (uhorských povstalcov) a labancov (cisárskych vojsk). Na základe vlastnoručného prípisu cisára Leopolda I., v úsilí zastrašiť vojská sedmohradského kniežaťa Františka Rákócziho II., ktorý sa roku 1704 zmocnil celého Slovenska, dostali vojaci rozkaz hradby zbúrať. Demolačné práce viedol podplukovník Gauvion, ktorého vojaci 15. júna 1704 donútili skalických mešťanov, aby vlastnými rukami dovážali sudy pušného prachu a vyhadzovali do vzduchu mocné múry. Tak padli za obeť rabujúceho rakúskeho vojska kedysi k nebu hrdo sa vežiace skalické hradby od Uhorskej – Holíčskej brány až po kláštor františkánov, kde sa podarilo prosbám ich guardiána – predstaveného zastaviť úplnú katastrofu skalického opevnenia.
Rokom 1704 zapadla vojenská sláva Skalice, ktorá prestala byť strategicky významnou pevnosťou po likvidácii protihabsburských povstaní. Jej hradby ostali síce stáť takmer cez celé ďalšie storočie a vstup do nej bol možný len cez brány, ale to malo význam iba na vyberanie mýta, nie na obranu. Zub času ich postupne neúprosne rozhlodával a mešťania ich začali svojvoľne rozoberať a používať z nich tesané kvádre na stavby a úpravy svojich domov. Hradbové a parkanové múry využívali na súkromné prístavby. Napokon padla, ešte pred prvou svetovou vojnou, posledná stará bašta pri Hornej fortni, smerom na Predmestie, a do zabudnutia zapadli aj názvy označujúce jej blízke miesta, Za baštou, Pri bašte.
Až koncom 20. storočia a začiatkom tretieho milénia sa pristúpilo k renovácii zvyškov hradieb s cieľom prehĺbiť zdravú národnú hrdosť a úctu Skaličanov k nášmu kultúrnemu dedičstvu.
Pavol Dinka