Ste utrápení? Pôsobí na vás skľučujúco predstava dňa, ktorý máte pred sebou? Rastie vo vás pocit opustenosti Bohom i ľuďmi? Ste sklamaní z iných – alebo zo seba? Nastal čas nájsť si čas.
Čas iba pre seba, na stretnutie iba so sebou. Musíme si vyjasniť mnohé situácie, udalosti, útržky rozhovorov, ktoré nás zasiahli, pohľady, ktoré nás nevideli, úsmevy, ktoré neboli určené nám, nádeje, ktoré nerozkvitli, tiene, ktoré vrhli na nás chrbty tých, ktorí nás predbehli, ale aj cesty, ku ktorým sme stratili mapu, mená, pre ktoré sme stratili hlavu, pády, pre ktoré sme stratili sebaúctu, všetko, čo sa nám rozbilo v nič.
Musíme si sami v sebe mnoho a mnohé vyjasniť, roztriediť, pripustiť, pochopiť. A základnou otázkou pre vnútorné triedenie by malo byť: Sklamali nás iní – alebo sme sklamali my? Je to bolestný chirurgický zákrok na našej duši. Bez narkózy, bez sebaľútosti si urobme inventúru, rozdeľujme spravodlivo na dve kôpky, čo sa v nás nahromadilo, čo nás vnútorne tlačí: Moja vina, cudzia vina.
Nahromadilo sa v nás veľa harabúrd, zbytočností, ktoré nám prepĺňajú vnútorný priestor a nedovoľujú nám cez svoju neskladnosť dovidieť na systém, podľa ktorého sme mali mať vnútorné priestory rozčlenené. Pozrime sa opäť na obe roztriedené kôpky a osobitne si povšimnime znôšku vlastných vín. Prehrešky iných nie sú našou vinou, hrešíme iba vlastnými vinami. Nielen proti Bohu, aj proti sebe. Z nich vyhádžme všetky nepodstatné malichernosti. A čo nám zostalo? Poobzerajme sa dôkladnejšie po svojej trinástej komnate, do ktorej sme si zakazovali vstup aj my sami! Čo je tam? Naše prehrešky voči iným. Zbavme sa hriešneho srdca, zbavíme sa svojho žiaľu a trápenia.
Marcus Aurelius vo svojich Hovoroch k sebe samému prichádza s myšlienkou: „Ak si sa hádam neosvedčil v dialektike alebo vo fyzike, to ešte neznamená, že nemôžeš byť slobodný, pozorný a láskavý k ľuďom.“ Nech by sme našli v sebe akúkoľvek trpkú pravdu o sebe, táto „aureliovská“ šanca zostáva pre každého otvorená. Ak by sme sa neosvedčili v čomkoľvek, to ešte neznamená, že nemôžeme byť užitoční iným spôsobom. Pochopenie tragiky ľudského života nám nemôže brániť vo vlastnej službe, láske, priateľstve – poznaní. Ak v sebe pocítime nutnosť vyniesť nad sebou rozsudok – odsúďme sa na doživotné nútené práce na galejach súcitu a služby. Nikdy nie sme takí biedni, aby sme nemohli niekomu pomôcť.
Zamknutá trinásta komnata v nás je ustavičnou výčitkou, hrozbou, strachom. Potrebuje prevetrať, vyupratovať. Prosto, treba do nej vpustiť denné svetlo pravdy a odvahy. Napokon zistíme, že to bolo oveľa menej hrozné než sme očakávali, a zistíme, čo všetko máme na rozdávanie. Určite to bude úsilie o pochopenie biedy iných a obyčajný – najzázračnejší ľudský úsmev. Mať súcit a mier v duši je najväčšie šťastie.
(Orientálna múdrosť.)